zorama

Svojho času sme mali doma až 4 mačky; čo som nikdy neplánovala. Snowy, ktorý, žiaľ, už zomrel. Potom jeho syn Mucko, ktorý napriek zlým génom dostal od nejakej dobrej mačacej sudičky dar štastia; o ňom napíšem inokedy. Potom je to Tiny, a nakoniec  môj čierny kocúr Ludwig.  Tiež ho niekto, kto bol u nás na návšteve nazval, že Strašidlo. Niekto iný zasa Schwarzeneger. A niekto ešte iný ho nazval, že Portwish.

Meno Ludwig dostal po Beethovenovi.

Ludwig sa pripojil ku kolónii ferálnych mačiek potom, ako sa z nejakýh príčin ocitol ako bezdomovec na ulici. Prvý krát som ho videla 15. júla 2011, keď sa snažil dojedať zvyšky jedla po ferálnych mačkách. A prvú vec, čo urobil keď ma zbadal bola, že odo mňa utiekol tam, kde tieto ferálne mačky prebývali.  A keďže som sa o túto kolóniu v tej dobe starala, tak som ho odchytila v rámci TNR (trap-neuter-release) programu. Tento program funguje tak, ze po kastrácii je mačka vypustená naspäť do teritória, kde bola odchytená, pričom je naďalej dokrmovaná a je jej v tomto teritóriu obyčajne aj ponúknuté prístrešie na zimu; obyčajne sa jedná o krabičky z hrubého polystyrénu vyplnené slamou.

🐾 🐾 🐾

Môj posledný úlovok sme viezli do lokálneho humánneho spolku pre zvieratá  na zákrok a rozmýšlali, aké mu dáme meno. Všetky vhodné mená pre čierne mačky, na ktoré som si vedela v danej chvíli spomenúť boli už priradené iným mačkám z kolónie.  Pozrela som na zadné sedadlo, ako sa mal náš čierny kocúr, a ten tak zaujate počúval pomalú časť Beethovenovho Husľového koncertu, ktorý práve hral z rádia, že som ho pomenovala Ludwig.

Ludwig je čierna dlhosrstá mačka s malým bielym “podbradníčkom”.

Farba kožúšteka mačky údajne predisponuje aj jej charakter a osobnosť; teda okrem plemena a výchovy. Čierna mačka si údajne  človeka poobzerá z diaľky a rozhodne sa sama, či si zaslúžite jej pozornosť. Údajne sú veľmi citlivé a plaché. A údajne sú introvertné a preferujú život vo vnútri domu, zdroj, z ktorého čerpám túto teóriu pre tých, ktorí vedia po anglicky: https://www.youtube.com/watch?v=SlAA6_D-5_Y&feature=share.  Túto teóriu som tu spomenula preto, lebo na Ludwiga pasuje na 100%. (Ale nielen na neho, viem aj o inom takomto čiernom kocúrovi z okolia, ten sa pre zmenu “zatúlal” k jednej veterinárke do jej ambulancie a robil jej tam potom 20 rokov spoločnosť. Jeho meno bolo Buddy a u danej veterinárky mal  4 hviezdičkový hotel s plnou penziou a veterinárskou starostlivosťou. Dobrý výber, určite lepší ako dokážu urobiť mnohé dnešné zamestnankyne z ľudských zdrojov.)

Celý rok, každú noc, chodil Ludwig obzerať môj vtedajší pozemok za domom a možno aj mňa; či som nachystala na každú noc stravu pre neho. Priblížiť som sa nemohla, jednoducho utiekol.

Po nejakom čase sme sa rozhodli presťahovať. A rozhodla som sa  presťahovať aj zvyšok danej ferálnej mačacej kolónie.

Mačacie kolónie sa zásadne neodporúča sťahovať, iba vo veľmi výnimočných prípadoch.

Napríklad keď im ľudia ubližujú, čo bol tento prípad.  Keď sa sťahuje mačacia kolónia, tieto ferálne mačky musia byť dosť dlhý čas obmedzené v pohybe, aby sa nepokúsili utiecť naspäť. Kým mi postavili záhradný domček, musela som ich držať v klietkach v mojej veľkej predsieni (klietky sa držia prikryté aby to mačky menej stresovalo). Tých mačiek už nebolo veľa, dalo sa to tých pár dní zvládnuť.

Kým pravé ferálne mačky sa v klietke jednoducho boja, Ludwig sa správal úplne inak. Plachta nezakrývala celú jeho klietku. Ale to Ludwigovi nevadilo, naopak mu to vyhovovalo. Ihneď začal totiž s nami všetkými v tomto dome komunikovať. Tie nepokryté časti jeho klietky mu slúžili ako kukátko na nás, obyvateľov tohoto domu.  Mám na mysli všetkých obyvateľov, vrátane našich vtedy troch mačiek: Snowyho, Mucka, a Tiny.

Ludwig sa uvelebil na nosiči, ktorý bol v klietke a sústredene si nás obzeral. Keď som sa obzerala  všimla som si, ako si ma obzeral a žiarili mu radosťou a od šťastia očká. To už bol skamarátený s našou Tiny, ktorá si od neho cez mreže brávala mačacie cukríky. Neviem, či to bol nejaký úplatok ako výmena za strategické informácie o nás.

V každom prípade, keď som ho išla obslúžiť, odmietol vojsť do nosiča (kliekty v ktorých sú ferálne mačky sa čistia tak, že mačky sa zaženú do nosiča, ten sa cez mreže zablokuje, potom sa vyčistí záchodík a dá sa do kliekty jedlo a voda a keď je všetko hotové, dvierka na nosiči sa odblokujú). Tak som opatrne vybrala aspoň prázdne misky z kliekty, to bolo bezproblémové. Naplnila som ich jedlom a keď som ich vracala do kliekty, dostala som “headbutt”. To je, že mačka sa čelom obtrie o vašu dlaň – je to niečo čo ferálna mačka nikdy neurobí.

To bolo ako keby mi Ludwig povedal, s jeho od šťastia sa ligotajúcimi očkami, jasne, zreteľne a nahlas, že: “Ja som nie ferálna mačka. A viem, že si ma sem dala preto, lebo tu budem bývať s tebou.” To už nevyzeral tak ufúľane, ako keď som ho odchytila na sťahovanie sa. Svoj kožúštek si krásne naleštil do ligotava.

Aj potom, ako som mu otvorila dvierka na jeho klietke (po kontrole u veterinárky) bol Ludwig výnimočný v tom, ako sa adaptoval. Mucko aj Snowy mali totiž pripomienky k novému kocúrovi, čo mu vždy dali najavo, tak že ho prepleskli. Ale to bolo všetko, čo mohli, lebo Ludwig na ich bitky jednoducho nereagoval. Dostal facku od Mucka? Je tam toho, jedna facka, ani sa nepohol.

Na čo ale reagoval riadnym hysterickým záchvatom bolo, keď sme ho viezli autom k veterinárke na preočkovanie (a to už mal aj mikročip).  Z toho sme usúdili, že sa ho musel nejaký škaredý človek zbaviť tak, že ho niekam ďaleko autom zaviezol a vyhodil. Aj takí sú niektorí ľudia.

Ale Ludwig si po tejto škaredej skúsenosti  povedal, že “Teraz si vyberiem ja u koho budem bývať.” A tak sa stalo.

Musím uznať, že to zvládol lepšie ako by to zvládli mnohí Ľudia. A vraj mačky nemajú rozum?