zorama

Včera som bola v potravinách nakupovať opäť na pešo, lebo svoju príjazdovú cestu do garáže mám stále zablokovanú kusami ľadu. Zima v Kanade je aj kopec snehu, a ľadu, neupravené chodníky a odhŕňanie snehu pred domom.

Keď som doma vyložila nákup, zistila som, že maslo, ktoré som zaplatila, som nemala. Myslela som si, že mi muselo niekde po ceste vypadnúť, ako som po ceste domov natriasala taškou, lebo nebola práve najľahšia.

Doma som tiež zistila, že nemám šošovicu, hoci som chela robiť šošovicovú polievku. A keďže bolo už neskoro, povedala som si, že tú pôjdem kúpiť až ráno.  Cestou do obchodu som sa všade pozerala, či náhodou niekde to maslo neuvidím na zemi vypadnuté z tašky, ale nevidela som ho.

V obchode som išla platiť k tej istej pokladni, ako včera a len tak pre úplnosť som sa opýtala, či som tam včera náhodou nezabudla maslo.

Pokladníčka sa pozrela do nejakého zošitka, čo tam majú pri pokladni a povedala, že niekto tam nechal maslo a nejakú stravu pre mačky. Opýtala som sa, že akú stravu a ukázala som na mačacie cukríky, alebo či to boli mačacie konzervy ale iné ako som kupovala dnes? A vybrala som z tašky bloček zo včerajšieho nákupu a podala ho pokladníčke.

Pokladníčka pozrela na bloček a povedala, “To ste boli vy, bolo to ‘Gay Lee’ maslo a dve mačacie konzervy ‘Whitefish and Tunafish’”.

Že mi chýbali tie mačacie konzervy som si ani nevšimla, kúpila som ich 6 a 4 som doniesla domov, ale tašky vykladal manžel a tak som si to nejako nevšimla.

Aj takéto veci človek v Kanade zažije. Neviem, či by to na Slovensku fungovalo rovnako.