Založ si blog

Dnes je svetový deň Alzheimeru

 

Mnohí o tejto chorobe nevedia, ako som ani ja nevedela, až kým som zistila, že mám takto chorú osobu doma.  Tu sú moje bezprostredné zážitky s osobou trpiacou touto chorobou.

******

Že niečo nie je s kostolným riadom som si uvedomila, keď svokra prišla dolu s nabalenými vecami a prikázala mi zavolať svojho syna, s tým, aby ju odviezol na vlakovú stanicu. Bolo to tragikomické a v tom momente som sa musela premáhať, aby som nevybuchla smiechom.

Svokra totiž vôbec nevedela, že bola v Kanade. Uvedomila som si, že ona sa teraz nachádzala v úplne inom časopriestore. Zákerná choroba ju obrala o všetky spomienky z posledných rokov. Už si nespomínala na svoju poslednú cestu lietadlom z Viedne do Toronta. Ona bola mysľou  na svojom rodnom Slovensku v Liptovskom Mikuláši.

***

Na moje prekvapenie, môj manžel zvládol túto krízu s nadhľadom.

“Samozrejme, že ťa odveziem. Kam cestuješ, do Ružomberka?”

“Áno,” odpovedala svokra.

“Ale najskôr sa naraňajkujeme,” šikovne zahovoril môj manžel.

Ani jeden z nás si neuvedomil, že sme vlastne mali šťastie, že svokra bola v tejto veci takáto. Lebo keď by nechcela, aby ju manžel odviezol, tak sa mohlo stať, čo sa v takýchto prípadoch stáva, že takto postihnutý starý človek jednoducho v nepozorovanej chvíľke odíde a zablúdi a nevie trafiť naspäť domov. Obyčajne to končí tak, že ho musia hľadať policajti.

***

Po tejto skúsenosti som objednala svokru lekárke, u ktorej som sa dozvedela len toľko, že keď už choroba takto pokročila, že sa vlastne nedá nič robiť. Že táto choroba je neliečiteľná a to bolo všetko, čo mi v podstate prezradila. Síce ma mohla aspoň navigovať na nejaké mimovládky, ktoré rodinným príslušníkom niečo o tejto chorobe povedia, prezradia, aké sú symptómy a čo je potrebné zabezpečiť v starostlivosti o nich.

Spomínam si, že keď mi manžela diagnostikovali so sklerózou multiplex, tak sme absolvovali sériu školení, ktoré organizovala lokálna sekcia Spolku sklerózy multiplex a veľmi mi to pomohlo v tom, že mi prezradili, aké sú symptómy tejto choroby a čo by som o tejto chorobe ako blízky rodinný príslušník takto postihnutého človeka mala vedieť.

Čo som vôbec nevedela bolo, že túlanie, blúdenie a strácanie sa je vraj typické pre chorých v šiestom štádiu Alzheimerej choroby. Prvých päť štádií sme evidentne akosi nespozorovali. Snáď aj preto, lebo starostlivosť, akú treba poskytovať takto chorým počas prvých 5 štádií, sme poskytovali. Svokra sa nemusela starať už o nič, navarili sme, upratali sme, vyprali sme, urobili sme všetko. Aj karty sme sa s ňou pravidelne hrávali. Manžel síce nemohol, lebo už roky nevládze chodiť kvôli svojej chorobe, ale ja som sa s ňou chodila aj prechádzať alebo kŕmiť čajky zvyškami chleba. Za lekármi sme ju tiež vždy odviezli.

Keď mala svokra 89 rokov, teda tri roky pred tým, ako sa zbalila v to jedno ráno, a chcela odviesť na autobusovú stanicu s tým, že cestuje do Ružomberka, sme ju zobrali na vyšetrenie na geriatrickú kliniku. Keď si prechádzam cez danú lekársku správu, tak som sa dočítala, že som už vtedy pozorovala ubúdanie jej kognitívnych funkcií. Napríklad s dátumami.

Test mentálnych funkcií, ktorý podstúpila, neindetifikoval demenciu, ktorou moja svokra už v tej dobe musela trpieť. Jednak kvôli jazykovej bariére nebol test vykonaný v celku. A vo zvyšku testu stratila len tri body z 29. Proste svokra nemala vtedy žiaden problém odpočítavať po sedem, veď s počítaním nikdy nemala problémy. Tiež dokázala bez problémov vymenovať osem štorlabkových zvieratiek. V celom teste stratila len dva body v orientácii a jeden bod v realizácii trojfázového príkazu.

Záver celého vyšetrenia bol len ten, že svokra potrebuje pri chôdzi ako podporu palicu.

***

Ako čas napredoval a s ním aj demencia, ktorou trpela, mali sme s ňou aj žartovné príhody. Napríklad, keď si svokra krátko po večeri sadla za stôl a oznámila nám, že prišla na večeru, vraj ešte nejedla. Proste si nepamätala, že už jedla. Aj toto sú však symptómy stareckej demencie. Konkrétne, že si nepamätajú, či už jedli alebo si vzali lieky.

Tak dostala ďaľšiu večeru.

***

Nie všetky príhody však boli žartovné.  Časté zranenia, natrhnutá koža a následné šitie na pohotovsti sa viacej krát opakovalo.  Pri jednej z takýchto príležitostí urobili svokre aj CT sken mozgu. Vtedy som nevedela, že prečo tento sken robili.

***

V to februárové ránom som sedela dolu v pracovni a robila niečo na počítači. Doma sme boli len my traja, môj invalidný manžel, moja svokra, ktorá pred mesiacom oslávila svoje 93-tie narodeniny a ja.

Odrazu zaznel z vrchného poschodia, kde máme spálne, veľmi silný úder, akoby niečo ťažké spadlo na zem a riadnou silou.  Môj manžel v tej dobe už žil 21 rokov na invalidite so sklerózou multiplex.  Kvôli tejto chorobe občas strácal rovnováhu, tak som vyšla hore a najskôr som skontrolovala jeho. Úder to bol poriadny a tak som jeho skontrolovala ako prvého, pretože na váhu bol ťažší ako jeho mama; teda pád som pripísala v mojej mysli jemu. Manžel ešte ležal v posteli a čudoval sa, že prečo ho vôbec kontrolujem.  Proste on nič nezaregistroval napriek tomu, že sa nachádzal na tom istom poschodí domu ako jeho mama.

Tak som išla skontrolovať svokru. Ležala na zemi, vedľa postele. Nie, nespadla z postele. Spadla smerom dozadu, keď zasa rozvešiavala papierovú podložku do postele, ktorú v umývadle “oprala”, napriek tomu, že sme jej už mnoho krát povedali a potom opäť nespočetne krát zopakovali, že to nemá robiť. Tú podložku “oprala” preto, lebo ju v noci zasa obcikala. A keď ju takto prala v umývadle, vždy sa zamkla v kúpeľni. Okrem toho, že to boli jednorázové podložky do postele na noc, keď ich svokra prepláchla v umývadle, a následne rozvesila, vždy to strašne, ale strašne smrdelo. Ten zápach sa nedal ani riadne vyvetrať ani keď som tie podložky ihneď vyhodila, zabalené do igelitového sáčku, do zelených smetí, von. Tiež si všade rovnako takto rozvešiavala aj ďaľšie popreplachované, precikané veci. Síce sme jej zakaždým povedali, že máme pračku, no nestačilo to. Proste nebolo takých slov, ktorými by sa jej dalo vysvetliť, že toto sa takto nemá robiť. V tej dobe som nevedela, že aj toto bol jeden zo symptómov demencie.

Navyše ja naivka som si myslela, že svokra trávila dlhý čas v tej kúpelni na vrchnom poschodí preto, lebo sa venovala svojej rannej hygiene. Že tomu tak nebolo som sa dozvedela až od jej urológa, od ktorého som si vypočula, že svokra má problém s hygienou. Nepoznajúc skutočný zdravotný stav mojej svokry som sa skoro urazila. Vlastne, v tej dobe, keď mi to jej urológ prezradil, som nemala ani len potuchy o zákernej chorobe, ktorou trpela moja svokra. Vôbec som nepoznala symptómy tej choroby napriek tomu, že sa mi tu všetky tie symptómy promenádovali priamo pred mojimi očami a toto bol jeden z tých symptómov. Vo svojej naivite som si myslela, že starecká demencia je len o strate pamäti. Že sa však táto zradná choroba, ktorá nielen kradne ľudské spomienky prejavuje aj inak, to som nemala ani šajny. Vedela som len, že posledné spomienky človek takto postihnutý stráca ako prvé. Niečo na spôsob LIFO, čo je akronym na “Last In First Out”. Teda v preklade posledný dnu, prvý von. Týmto končili v tej dobe všetky moje znalosti z choroby, ktorú mnohí nazývajú Alzheimerová choroba. Lekárka ma však poopravila s tým, že názov choroby ‘demencia’ je vraj presnejší. Faktom je, že podobné symptómy zhoršenia kognitívnych schopností má vlastne celé spektrum chorôb, ktoré zahŕňajú: Alzheimerovu chorobu, vaskulárnu demenciu, demencia s Levyho telieskami, frontotemporálna demencia, Parkinsonova choroba, Creutzfeldt-Jakobova choroba, normotenzný hydrocefalus, Huntingtonova choroba, či Wernicke-Korsakoff syndróm. Zoznam týchto chorôb som prevzala zo špeciálneho anglicky písaného  vydania TIME magazínu z roku 2018 nazvaného The Science of Alzheimer’s. A ja by som k tomu zoznamu pridala aj Sklerózu Multiplex, hoci to je choroba, ktorá je obyčajne, ale nie v každom jednom prípade, diagnostikovaná omnoho mladším ľudom.

Omnoho neskôr som sa dozvedela, že v Alzheimer má 7 štádií a v 6-tom štádiu chorí strácajú svoje hygienické návyky a potrebujú pri nich asistenciu opatrovateľa.

Slušnosť, neslušnosť bokom, možno to predsa len mal ten urológ spísať do nálezu. Nemožno očakávať od každého rodinného príslušníka, že bude oboznámený so všetkými symptómami rôznych chorôb. Strata hygienických návykov je jedným zo symptómov pokročilého štádia tejto terminálnej choroby. Od rodinných príslušníkov tiež naozaj nemožno očakávať, že budú detailne kontrolovať hygienické návyky svojich rodičov aj na intímnych miestach. To by vo väčšine rodín jednoducho nefungovalo.

Navyše nekonečný boj s rozvešanými precikanými vecami mohol mať za následok, že sa nedali až tak ľahko spozorovať ďaľšie hygienické problémy so svokrou.

Ja by som povedala, že spozorovaný nedostatok v hygiene 89 ročnej ženy je predsa len dôležitejšie spomenúť v lekárskej správe ako tam napísať, že nie je tehotná. Nežartujem, síce to nebol ten urológ, ale v jednom zázname v lekárskej správe mojej svokry som našla aj takýto komentár, napísaný, keď mojej svokre chýbalo do jej 92-narodeninín len 8 dní, že citujem: ‘Objektívny stav: Nie je tehotná, …’

***

O pár minút potom, ako som zistila, že to bola svokra, kto spadol, zavolala som k nej záchranku. Totiž, keď som jej chcela pomôcť sa postaviť, nešlo to. Mala veľké bolesti a to napriek tomu, že ona sa na bolesti inak nezvykla sťažovať.

Ukázalo sa, že mala zlomenú stehennú kosť v oblasti krčka. Teda zlomený bedrový kĺb.

Na pohotovosti sa jej zo začiatku ušla chodbové miesto. Po krátkej chvíľke prišiel lekár a naordinoval RTG a lieky od bolesti. Po RTG mi zdravotná sestra zahlásila, že moja svokra v nemocnici zostane dlhšie, vraj tá jej zlomenina bedrového kĺbu bola veľmi škaredá. Sestra mala na svoje obrazovke RTG snímky tejto zlomeniny, ktoré si so záujmom prezerala.

Oznámili mi, že chirurg príde, keď dooperuje. Prišiel. Doniesol papiere na podpis. Hovorím, že však svokra to môže popdísať.

“Nie, vy to podpíšte.” Boli to formuláre na súhlas s transfúziou krve, ak by bolo treba. Pomyslela som si, že nuž, ak ti stačí môj podpis, dobre, a podpísala som. Na čo mi chirurg oznámil, že sa mám ísť najesť, lebo vraj to ešte bude dlho trvať.

Tak som sa išla najesť. Medzi tým mi však uniesli svokru a dali ju na oddelenie.  A tak začala anabáza 4 týždňového pobytu mojej svokry v nemocnici na ortopedickom oddelení.

***

“Idete ju dať do opatrovateľského domu?”

“Nie, po hospitalizácii si ju zoberieme naspäť domov”, odpovedala som.

“To nevydržíte,” povedala mi zdravotná sestra. “Tá choroba má strašnú prognózu.” Nemala na mysli zlomeninu bedrového kĺbu mojej svokry. Bolo mi jasné, že tá zlá prognóza sa mala týkať svokrinej demencie, ktorú moja svokra denne demonštrovala počas jej pobytu v nemocnici.

Napriek tomu, že som o tejto chorobe nič nevedela a nemala som s ňou absolútne žiadnu skúsenosť, alebo aspoň som si myslela, že som s ňou žiadnu skúsenosť ešte nemala, neverila som jej.

***

Prvú vec, ktorú som musela doma zariadiť, aby som vôbec mohla svokru doniesť naspäť domov, bola tá, že som musela popremiestňovať nábytok v celom dome. Z mojej pracovne som jej urobila spálňu na prízemí. Musela som tiež vyriešiť rampu aby som svokru vôbec mohla doniesť vo vozíčku domov. Mala som niekoľko predstáv aj návrhov na vyriešenie tejto rampy. Celkom výnimočne sa mi podarilo zrealizovať ten najlacnejší návrh, ktorý bol zároveň aj najlepší , čo sa až tak často nestáva.
Rampu som nakoniec vyriešila dvoma doskami, širokými 25 centimetrov, hrubými 5 centimetrov a dlhými dva a pol metra. Plošinku som urobila z ďaľších takýchto dosiek, ktoré som zaprela o vyvýšenú zeleninovú hriadku. Vždy keď som s ňou niekam potrebovala ísť, svokru som v invalidnom vozíku vytlačila von do dvora po tejto provizórnej ale dobre fungujúcej rampe a ďalej okolo domu na ulicu.

***

Starý človek sa a ešte k tomu trpiaci demenciou sa nový jazyk nenaučí. A to môže byť aj veľký problém ak sa tento človek presťahuje do inej krajiny, kde žijú jeho či jej príbuzní. To bolo aj v našom prípade. Keď môj manžel dohováral svojej mame aby sa naučila troška po anglicky, tak odpoveď vždy bola, že to potom. Lenže keď už žila svokra s nami v Kanade, to už bolo na učenie sa cudzieho jazyka prineskoro.

Najvačší problém nastal, keď bola svokra v nemocnici. Síce sme sa snažili ju navštíviť každý jeden deň na niekoľko hodín, ale nemohli sme tam s ňou byť celých 24 hodín. To sa nedalo.

Kým sme tam neboli, nechali sme jej tam knižku. Ráno sme prišli, knižky nikde nebolo. Po čase mi ju personál nemocnice vrátil s odôvodnením, že túto knihu používala moja svokra ako zbraň. Proste tú knihu hodila po ošetrovateľke.

To nebola jediná takáto príhoda. Iné sa týkali rôznych iných ručných zápasov, ktoré viedla s ošetrovateľmi a s personálom nemocnice. To sa stávalo hlavne z časti preto, lebo sa nedokázala dohodnúť inak. Aspoň ja som si tak myslela.

Avšak čo som vtedy nevedela je, že agresivita je jedným zo symptómov ľudí, ktorí trpia Alzheimerovou chorobou či nejakou inou formou demencie.

Keď som prišla v jeden deň za ňou, opäť som ju našla v stoličke na chodbe pred recepciou tak, aby na ňu bola zamestnancom nemocnice na očiach. V iný deň som ju našla nadrogovanú nejakými ukľudňujúcimi liekmi v posteli, pričom svokra nevnímala okolie, a mala halucinácie. Navyše keď som sa priblížila a pričuchla, pochopila som ihneď o čom musel byť posledný svokrin zápas. ‘Tak a dosť, takto to ďalej ísť nemôže,’ povedala som si a išla som sa opýtať, že kedy si môžem svokru zobrať konečne domov.

***

Stres z pobytu v nemocnici sa viditeľne podpísal na jej zdraví. Bola v neznámom prostredí, kde ľudia rozprávali iným jazykom, ktorému ona nerozumela. Keď sa vrátila z nemocnice, bola zmenená. Demencia, nech už bola dôsledkom postupujúceho Alzheimera, alebo inej neurodegeneratívnej choroby, výrazne pokročila.

Keďže svokra nebola prijatá do rehabilitačnej nemocnice, kvôli správaniu sa, ktoré bolo dôsledkom jednak jej demencie a jednak kvôli komunikačným bariéram, robili sme rehabilitáciu doma. Rehabilitačná sestra nás za týmto účelom navštevovala doma.

Zo začiatku som svokru prezliekala a prebaľovala. Aj sprchovala v provizórnej sprche, ktorú som na tomto poschodí, na ktorom sprchu nemáme, pripravila. Až kým sa svokra ohradila, že ona sa bude prezliekať sama. Dobre, prezliekaj sa sama, keď tak chceš, povedala som si.

***

Potom, ako sa svokra vrátila z nemocnice už nevedela kráčať po schodoch a preto som svoju pracovňu modifikovala na jej spálňu. Táto bola na hlavnom poschodí, kde zvykneme tráviť čas cez deň. Obyčajne som ju posadila za stôl a dávali sme jej čítať jej obľúbenú knihu. Sranda bola, že ju vždy čítala ako keby niekomu diktovala text. Prečítala nielen vetu ale aj všetky interpukčné znamienka ako bodka, čiarka, otáznik, výkričník, či úvodzovky. A následne sa sama so sebou povadila, vraj “Veď to až takto presne čítať nemusím.” A vždy prečítala tú istú časť z tej knižky. Potom knižku zavrela a pospala si priamo v stoličke, ani o tom veľmi nevedela.

***

Moju svokru čakal ešte jeden ďaľší kratší pobyt v nemocnici. Bola to iná nemocnica a bolo to iné oddelenie.

V tej nemocnici však trvali na tom, že tam musím so svokrou zostať aj v noci, pretože by ju nestihli ustrážiť.

Dohodla som sa teda, že si aspoň zoberiem so sebou nejaké veci pre seba z domu.
Keď som sa vrátila do nemocnice, svokra a ani jej posteľ neboli na izbe. Išla som teda na recepciu a tam vedľa bola posteľ aj so svokrou.

“Vytrhla si infúziu a prechádzala sa,” povedali mi. Prechádzala sa napriek tomu, že to mala zakázané. A tiež mi sľúbila, že bude ležať až kým sa vrátim. Evidentne si ten sľub vôbec nepamätala.

V ďaľší deň sme ju dali do špeciálnej stoličky, z ktorej nemohla ujsť, kým som si odskočila na hodinu domov. Čistou náhodou to bola dvojposteľová izba a jej spolupacientka bola z Čiech.

Tá mi prezradila, že moja svokra mala veľký strach, kým som tam nebola. A preto mi písala list. Vlastne to bola len jedna veta. Vraj som ju tam nechala samú, som sa dočítala. A to som odskočila len na hodinku, lebo som musela.

Síce som to v tej dobe nevedela, ale strach zo samoty je jeden zo symtómov, ktoré sú vraj charakteristické pre šieste štádium Alzheimera.

So svokrou, keďže už bola na vozíčku a nedokázala urobiť už ani zopár krokov, som sa presúvala z miesta na miesto s WheelTrans, čo je špeciálna prepravná služba pre vozíčkarov v Toronte za mizivú cenu jedného cestovného lístka. Služba funguje tak, že zdravotne ťažko postihnutého odvezie od dverí ku dverám.

Dala som si dostatočný časový náskok aby sme neminuli dohodnutý čas, kedy nás mali vyzdvinúť. Čakali sme v presklennej hale s krásnym výhľadom. Tak, aby som videla prichádzať WheelTrans prepravnú službu.

“Sme v Ružbachoch?” Opýtala sa ma svokra.

“Nie, sme v Toronte,” povedala som jej. “O chvíľku príde WheelTrans a odvezie nás domov.”

***

Môj manžel sa zvykol so svojou mamou porozprávať, kým ona sedela, ako obyčajne za jedálenským stolom.

“Ako som sa sem dostala?” opýtala sa zrazu pri jednom z takýchto rozhovorov moja svokra. Manžel zostal zaskočený jej otázkou.

“To už sa vážne nepamätáš ako si sem prišla?”

***

V jeden večer môj manžel, niečo umýval v kuchynskom dreze. Všetcia sme boli v kuchyňo-jedálni-obývačko a pracovni, vtedy prerobenej na svokrinu spálňu. Svokrina spálňa mala dvere ale inak to bol veľký otvorený priestor bez dverí. Dcéra sedela za počítačom. Svokra sedela za kuchynským stolom vo svojej stoličke s opierkami na ruky. Uprene hľadela na sa na svojho syna. Oči jej žiarili šťastím.

“Ja ho poznám,” povedala. “On je tiež z Mikuláša.”

Proste sa pozerala na svojho syna, vedela, že ho pozná, ale už nevedela, že to bol jej syn.

***

K ďaľšiemu zlomu prišlo v jedno nedeľné ráno. Svokra zostala sedieť na posteli. Nakoniec som pochopila, že sa nevie postaviť.

Pomohla som jej sa prezliecť, preniesla som ju na druhú stoličku k jedálenskému stolu a dala pred ňu raňajky.

***

Uvedomila som si, že svokrina demencia sa veľmi zhoršila a že pri starostlivosti o ňu budem potrebovať pomoc. Zavolala som provinčnú opatrovateľskú službu. Bola nedeľa ale napriek tomu odpovedali telefón a nie iba to, ale okamžite mi dali termín na ďaľší deň aby nás navštívila rehabilitačná sestra. Hneď na ďaľší deň prišla posudková sociálna pracovníčka. Aj ona prišla priamo k nám domov.

Povypĺňala rôzne formuláre, priamo u nás doma, a potom ma poprosila, aby som svokre preložila otázky, na ktoré jej mala svokra, ktorá po celý čas sedela s nami celkom tíško pri stole, odpovedať.

“Povedzte mi vaše meno a koľko máte rokov,” znela otázka.

“Neviem,” odpovedala moja svokra.

Nechcela som veriť a tak som sa jej pýtala aj s manželom. “No povedz nám svoje meno.”

Moja svokra nevedela svoje meno. Pre mňa to bol šok.  Posudková sociálna pracovníčka sa viacej už nič nepýtala.

***

Keď bola u nás posudková pracovníčka, tak som svokru ešte dávala sedávať za stôl do kuchyne. Preto, lebo tam sme mali s ňou stále niekto kontakt. Predsa len sedieť za stolom a či už jesť alebo čítať knižku alebo len sledovať ten zláštny svet okolo je o niečo produktívnejšie ako celý deň ležať v posteli. A hlavne, keď sa môže človek vypýtať na malú či aspoň veľkú potrebu aj keď už ani tam nedokáže zájsť bez asistencie.

Ale ako choroba postupovala, tak nakoniec zostala len tá posteľ. Okrem pamäte svokra postupne strácala schopnosť chodiť, stáť, sedieť, prehĺtať a dokonca aj rozprávať. Zo začiatku ležala v posteli aj s nejakou knižkou vtipov, ale nakoniec už len s “twiddle muff” (v preklade rukávnik na hranie).

Keďže v tomto štádiu už svokra len ležala a potrebovala celodennú starostlivosť so všetkým, teda s prebaľovaním, umývaním, prezliekaním, s kŕmením, proste so všetkým, tak som dostala pomoc v podobe ošetrovateľskej služby. A tiež zdravotnej sestry pre úkony, na ktoré bolo treba zdravotnú sestru.

S kŕmením bolo treba postupne prechádzať na takú stravu, ktorú dokázala svokra zjesť. Ako totiž Alzheimerova choroba postupuje, tak človek ňou trpiaci stráca schopnosť prehĺtať.

***

Aj keď ošetrovateľka odišla, o svokru sa stále bolo treba starať. Raz sa mi stalo, že som jej odmerala krvný tlak. Bol veľmi nízky, len 60/40. Tak som si povedala, že možno má málo tekutín. Zobrala som z chladničky čučoriedkový džús a išla som jej, naivne, podávať tekutinu. V zápätí som si všimla, že svokra má jazyk úplne modrý. Dodnes si nespomeniem, či ho mala modrý predtým, ako som jej podala prvú lyžičku tekutiny alebo či som jej vôbec nejakú tekutinu vôbec podala.

Následne som sa chcela postupne dovolať zdravotnej sestry, špeciálnej praktizujúcej zdravotnej sestry, ošetrovateľky, ošetrovateľskej agentúty, každého. Nakoniec, keďže som sa nikoho nedovolala, zavolala som pohotovostnú službu 911. A v telefóne sa mi ozvalo, že “Vyčkajte na ďaľšieho agenta.” Lenže ja som sa chcela ísť pozrieť na svokru a tak som nečakala, ale zložila som slúchadlo. Volala som z pevnej linky. Nemala som na tomto poschodí bezdrôtový telefón a tak som položila slúchadlo a dúfala som, že mi zavolajú naspäť.

O chvíľku aj zavolali. “Tu je 911, práve ste nám volali, čo sa deje?”

Opísala som, čo sa dialo. Chvíľku ma spovedali, že či máme doma takzvaný ‘žltý fascikel’. Ani som nevedela, čo mal byť ten ‘žltý fascikel’.

Povedala som, že nie. Vraj sanitka už bola na ceste a vypočula som si príkazy. Odomknúť vchodové dvere, zasvietiť pred domom, izolovať a zavrieť všetky zvieratká, ktoré v dome bývajú a tak ďalej. Keďže manžel medzi tým zišiel dolu, tak som rýchlo ešte vybehla do svojej izby, že si prezlečiem blúzku. Ani som si ju nestihla zapnúť a už boli v dome nielen sanitári ale aj hasiči, ktorí v týchto končinách disponujú prístrojmi na resustitáciu.

Sanitkári si ešte raz skontrolovali, že či mám ‘žltý fascikel’. Naozaj som nemala. Bol piatok, 8. septembra. A od pondelka 11. septembra k nám mala začať pravidelne chodiť aj paliatívna lekárka.

***

Ihneď ako si sanitkárka overila, že nemáme ‘žltý fascikel’, zbalila svokru a v plachte ju s kolegom odniesla do sanitky. Skoro ako únos.

Na pohotovosti prišiel k svokre najskôr zdravotný brat a odobral svokre krv a EKG. Samozrejme, už zo zvyku som pozerala na výstup z EKG. Ten indikoval infarkt myocardium. Tak som povedala zdravotnému bratovi, že ten infakrt na poslednom EKG ešte nemala. Ale neodpovedal mi.

Po nejakom čase prišla lekárka. A išla priamo na vec.

“Kde chcete aby vaša svokra zomrela?”

A dodala, “Srdcové enzýmy sú vysoké, ona zomiera,” vysvetlila mi.

“Zoberiem ju domov,” odpovedala som.

Lekárka si ešte overila, či som mala právomoc z legálnej stránky takéto rozhodnutie urobiť. “Plnú moc urobiť takéto rozhodnutie mám doma,” odpovedala som. Lekárka netrvala na tom, aby som jej ukázala tento doklad.

“Tak a teraz ako agresívne ju máme liečiť?” opýtala sa na môj názor.

“Minimálne potrebuje poriadne zavodniť,” odpovedala som.

Po druhej zavodňovacej infúzii svokra otvorila oči ako keby sa práve zobudila z nejakého hlbokého sna.

“Pôjdeme odtiaľto domov,” povedala som jej.

“Áno,” odpovedala mi svokra. Možno to bolo posledné slovo, ktoré som od nej počula.

***

Od nasledujúceho pondelka sa o svokru starala aj paliatívna lekárka.

Vtedy som sa dozvedela, že takzvaný ‘žltý fascikel’ sú inštrukcie, čo robiť, keď niekto zomiera.

Po necelých dvoch mesiacoch, keď svokra už nedokázala ani prehĺtať, dostala aspiračný zápal pľúc. Okrem morfínu, ktorý sme svokre podávali cez zavedený katéter injekčne, dostala aj kyslíkovú bombu na dýchanie, a injekčne aj antibiotiká.

Bolo to vtedy, keď som našla na našom dvore mŕtveho medvedíka čistotného. Bolo to práve na Halloween, keď som tohoto mŕtveho medvedíka nachystala na odvoz pre špeciálnu službu, ktorá v našom meste odváža mŕtve zvieratá, ktoré ľudia nájdu. Ten balík tam pôsobil ako jedno zo strašidiel, s akými si ľudia v dané dni dekorujú priedomky. Lenže toto nebola dekorácia.

Plánovala som svokrine 95 narodeniny, ktoré mala mať svokra o dva mesiace. Zdravotný brat na nás pozrel, a len skonštatoval, “Vy si asi neuvedomujete v akom vážnom stave vaša matka je.”

To som mala tentokrát na okraji chodníka nachystanú na odvoz potulnú mačku, ktorú som našla mŕtvu.

Napriek viacerým náznakom od ošetrovateliek a ostatného personálu, musím sa priznať, že mi to vôbec nedošlo, v akom zlom stave sa svokra nachádzala. Jedna z ošetrovateliek len podotkla, že je to vlastne lepšie, keď je človek úplne odosobnený od danej situácie.

***

V to ráno som prišla dolu. Pozrela som na svokru. Vyzerala ako keby spala. Bolo ešte najmenej hodinu predtým, ako mala prísť ranná ošetrovateľka.

Povedala som si, “Nechám ťa spať.” A vedľa som si robila svoju robotu, občas som na svokru mrkla. Stále spala. Nehýbala sa a ja som ju nechcela rušiť.

Potom zišla dolu moja dcéra, bola práve na odchode do práce.

Pozrela na svokru. “Nevyzerá nejako divne?” opýtala sa ma.

“Však len spí,” odpovedala som.

Ale moja dcéra sa nedala.

V tom prišla ošetrovateľka. Už som tušila čo je vo veci. Akosi mi prebehla mysľou absurdita celej situácie, že ošetrovateľka možno prišla k mŕtvej. V návale emócií mi to bolo skoro smiešne.

Ošetrovateľka začala budiť svokru. Veď bola ešte teplá.

Ja som sa podujala odmerať jej krvný tlak. Myslela som si, že ak je svokra mŕtva, že tlakomer mi ukáže samé nuly. A tak som merala dookola a ten tlakomer stále indikoval, že vraj chyba merania. Napadlo ma zmerať tlak tej “twiddle muff” hračke. Tá hračka mala totiž správne rozmery na to, aby som okolo nej obkrútila rukáv tlakomeru. Tlakomer indikoval chybu. Už som vedela, čo sa stalo.

V tom momente zaklopala na vchodové dvere paliatívna lekárka.

Po krátkom vyšetrení nám povedala, že svokra zomrela. Bol 6. november 2017.

 

Keď sledujem správy, tak mi je nevoľno

24.03.2024

Fico sa dal pred asi dvoma či troma dňami počuť, že vraj potom ako predošlá vláda darovala S-300 na Ukrajinu, nemáme vraj ako chrániť slovenské nebo a jadrové elektrárne na Slovensku. Nerozumela som celkom. V iných správach, zahraničných, som sa dočítala, že vraj potom ako Rusko vyhlásilo vojnu Ukrajine, po znefunkčnení elektrárne na Dnepri musí Ukrajina zvýšiť dovoz [...]

K zmene Trestného zákona

21.01.2024

Celá opozícia vrátane prezidentky Slovenskej republiky narieka ako sa zvýši kriminalita na Slovensku po zrušení Špeciálnej prokuratúry a po navrhovanej zmene Trestného zákona. Namiesto tvrdých nepodmienečných trestov za finančné zločiny sa tieto majú nahradiť inými trestami. Ako opozícia tak aj “not my prezidentka” nariekajú nad tým, že tieto, podľa nich, [...]

Vypočula som si pani Petkovú a som totálne zhrozená, kto sa v médiách vyjadruje k otázkam právneho štátu

13.01.2024

V tejto relácii Zuzany Kovačič Hanzelovej, 10:49, sa p. Petková vyjadrila, okrem iného, takto, citujem: “Áno, SMER má svojich voličov, ale to rozhodne nie sú všetci občania Slovenskej republiky.” Toto povedala okrem ostatných nezmyslov v danej relácii. Nebudem ich tu všetky menovať, lebo to by bol inak veľmi dlhý blog a na to ani nemám teraz čas. *** Ústava Slovenskej [...]

sydney

Útočník, ktorý ubodal v Sydney šesť ľudí, sa podľa polície zameral na ženy

15.04.2024 06:55

Päť zo šiestich mŕtvych sobotného útoku boli ženy, rovnako väčšina z 12 zranených.

Izrael, Irán, Joe Biden, Tel Aviv

ONLINE: USA odmietli tvrdenia, že vopred vedeli o útoku Iránu na Izrael

15.04.2024 06:15, aktualizované: 07:40

Teherán podľa nemenovaného amerického predstaviteľa Spojeným štátom odkaz po začatí útokov s tým, že budú "vysoko deštruktívne".

vojna na Ukrajine, Joe Biden, Volodymyr Zelenskyj

ONLINE: Zelenskyj poukázal na Izrael: To je skutočná obrana. Od spojencov žiada odvážnu akciu aj pre Ukrajinu

15.04.2024 06:00, aktualizované: 07:13

"Spojenci by nemali zatvárať oči pred ruskými raketami a dronmi, znamená to, že je potrebná akcia - odvážna," uviedol Volodymyr Zelenskyj.

vodičák

Slovenský pas vlani získalo rekordne veľa cudzincov a ďalšie tisíce oň žiadajú. U nás dominujú Srbi, u susedov Rusi

15.04.2024 06:00

Napriek zdĺhavým lehotám a náročnému procesu však každý rok slovenské občianstvo nadobúdajú stovky až tisíce cudzincov.