zorama

Včera som mala celkom dobrý deň. Celkom sa mi totiž podarilo pokročiť v mojom projekte, čo si programujem. (Obyčajne, keď mi niečo nejde, nemám sa s kým poradiť, a spolieham sa v podstate iba na informácie na Microsoft webstránke pre developerov a nie vždy mi všetko hneď ide ako by malo.)

Posledných pár hodín v mojom živote bolo však strašných. Najskôr mi vyprskol horúci olej na môj prst, keď som vyprážala a veľmi ma to bolelo. Najlepšie na bolesť zaberala studená voda. Nakoniec som si však dala Neocitron, taký špeciálny liek, mienený na prechladnutie. Jeho jednou zložkou je aj liek od bolesti a tak som si ho zaliala horúcou vodou a vypila. Myslela som len na seba v danej chvíli a v podstate jediné, čo som si želala bolo, aby ma prestal bolieť ten prst, ktorý som si takto poriadne popálila.

Muckovi som zmerala večer cukor v krvi a keďže ho mal vysoký, dala som mu aj inzulín a ďaľšie lieky, ktoré má predpísané. Nakŕmila som aj Ludwiga a aj dve komunitné mačky vonku: Kožušteka, našu “Chief mouser”, a dnes si doniesla so sebou aj Hemingway-a; dali sme mu také meno, lebo dcéra si všimla, že má na jednej labke 6 prstíkov. Kožuštek je mačka, ktorá žije vonku a oficiálne ju ani nevlastním. A Hemmingway-a tiež nie. Ten vraj spáva u jedného suseda okolo jeho domu. Ku mne sa príde občas najesť. Aj Kožuštek, aj Hemingway sú obe také mačky, ktoré sa nedajú chytiť ako tie, ktoré žijú s nami doma. Sú to proste iné mačky. Kožuštek špeciálne sa bojí vojsť do vnútra, keď jej dám jedlo, tak ho nezačne ani jesť, kým nezatvorím dvere. A chytá myši; aj potkana sme ju videli chytiť.

***

Potom som zaspala. A zrazu ma zobudil strašný výkrik. Bol to Ludwigov výkrik. Asi 10 minút po polnoci nášho, (torontského) času. Ludwig lapal po dychu s vyplazeným jazykom pod mojou posteľou. A do pár minút, neviem, či tri či päť, ale bolo to naozaj len pár chvíľ, vydýchol naposledy.

***

Dnes už asi tak skoro nezaspím. A tak píšem tento veľmi nezvyčajný blog.

***

Ešte pred pár hodinami sa Ludwig naháňal s Tiny, našou druhou mačkou po dome. Ešte pred pár hodinami si pýtal konzervu a mňaukal tu okolo mňa. Ešte včera ráno nás všetkých budil – Ludwig nás zvykol vždy ráno budiť. A zrazu ho niet. Prázdno. Šok.

R.I.P. Ludwig