zorama

Keď bolo so Snowym už veľmi zle, napriek tomu, že som už chápala, že je na konci, utekali sme s ním ešte na pohotovostnú kliniku pre domáce zvieratká (hlavne psov a mačky). Nečakala som však, že naspäť domov sa už vrátime bez neho. Snowy mi totiž na danej klinike, v tú nedeľu, 21. októbra 2018, zomrel priamo v náručí. Bolo to strašné.

Keď sme sa vrátili domov, absenciu Snowyho bolo okamžite cítiť a to napriek tomu, že máme ešte ďaľšie  tri mačky.

Snowy  sa dostal do mojej opatery, keď mal dva roky. Od toho momentu bol 9 rokov mojím denno-denným spoločníkom. Pravidelne mi sedával na ramene a asistoval vo všetkom, čo som robievala, či už to bolo varenie, či už to bolo sledovanie Internetu, alebo iná práca za počítačom, či už to bolo šitie, alebo čokoľvek.

Snowyho smrť bola o to strašnejšia, že ma pristihla úplne nepripravenú.

🐈

Necelý rok predtým, ako zomrel Snowy, zomrela moja svokra, o ktorú som sa posledné roky starala 24/7, hlavne, keď už bola aj bezvládna. Jednak, keď už človek má vyše 94, racionálne a snáď aj emočne nás fakty  (vek, bezvládnosť) postupne pripravia aj na smrť aj blízkej osoby.  V prípade mojej svokry mi dokonca dva mesiace pred jej smrťou povedala lekárka na pohotovosti, že svokra zomiera a že aj tým, že sme ju rehydrovali, že sa malo jednať o nadĺženie jej života len o pár dní.  Doslova pár dní pred svokrinou smrťou mi paliatívna lekárka, ktorá chodila k svokre domov, ešte zatelefonovala, že svokra bola vo vážnom stave. V tej dobe som to už ale mentálne nevnímala, čo nám hovorila ani táto paliatívna lekárka, ani ošetrovateľky či zdravotné sestry. Naopak, ešte som plánovala svokrine narodeniny, ktoré mali byť o dva mesiace neskôr.

Napriek tomu, že svokra zomrela, jej smrť nás nezachytila až tak nepripravených, pretože sme vedeli, že k nej v dohľadnej dobe musí prísť. A napriek tomu, že sme nereagovali na narážky medzi slovami vypovedanými zdravotníckymi pracovníkmi, naše podvedomia ich spracovávali a tým nás aj na nadchádzajúcu smrť psychicky pripravili s dostatočným predstihom.

Že aj svokrina smrť bola pre mňa šokujúca sa asi najviacej prejavilo v množstve chýb, ktoré som urobila pri vypĺňaní formulára na jej úmrtný list. (Neviem prečo si pohrebný dom nevypýtal svokrin rodný list, hoci ani ten by sa mi nebolo chcelo v danom momente hľadať. Následne som potom niekoľko mesiacov s Ontárijskou matrikou musela dané chyby opravovať.)

🐈

Aj v prípade Snowyho mi veterinárka naznačovala, že Snowy nebol v poriadku.  Ale v prípade Snowyho sa naozaj jednalo iba o pár dní a že Snowy to neprežije som si uvedomila menej ako 24 hodín predtým ako zomrel.

Rozdiel medzi tým, ako zomierala moja príbuzná a Snowy bol jednak v krátkosti času, ktorý som mala aby sa moja psychika na danú prichádzajúcu smrť pripravila ako aj spôsob, akým Snowy trávil čas so mnou aj tie posledné dni svojho života.

Moja svokra bola posledný rok neverbálna a bezvládna. Bolo ju treba prebaľovať, kŕmiť. Snowy naopak, ešte posledný týždeň jeho života mi sedel na ramene a oblizoval vlasy, ako to mával vo zvyku robievať. Keď mi posledný krát sedel na ramene, tak mi vlasy tak intenzívne a dlho oblizoval, až som ho zložila dolu a povedala mu, že mi nemôže až tak dlho olizovať vlasy. Potom, ako  som ho s výčitkou dala dolu z môjho ramena, Snowy sa na mňa veľmi divne pozeral. Ja som nechápala, prečo. (A naozaj neviem, či mačky vedia alebo nevedia, že zomierajú a podľa môjho názoru takúto vec, či zvieratá vedia alebo nevedia, že zomierajú, dnes nevie presne nik.)

🐈

Krátko potom, ako Snowy zomrel, vyšlo na jeseň 2018 špeciálne vydanie ‘Scientific American’, venované vede o domácich zvieratkách, hlavne o psoch a mačkách.

Na poslednej strane daného vydania bol článok, ktorý ma zaujal už svojím názvom: “Why We Need To Take Pet Loss Seriously” (Prečo by sme mali brať stratu domácho zvieratka vážne) od autora Guy Winch.

Guy Winch v danom článku argumentuje, že napriek tomu, že strata domáceho miláčika je často emociálne devastačná skúsenosť, my, ako spoločnosť si nepripúšame, ako bolestná pre nás táto udalosť častokrát býva, a ako môže poškodiť naše emočné aj telesné zdravie. Guy Winch v tomto článku argumentuje, že symptómy akútneho smútku po strate domáceho miláčika môžu pretrvávať aj celý rok.

Guy Winch poukázal aj na článok z ‘New England Journal of Medicine’, ktorý uverejnil v októbri 2017 príbeh ženy, ktorá potom, ako jej zomrel jej pes, trpela syndrómom “zlomeného srdca”, čo je stav, pri ktorom daná osoba prežíva smútok tak intenzívne, že jej telo mimikuje srdcový infarkt, vrátane zvýšených hladín hormónov, ktoré môžu byť až 30 násobne zýšené nad normál.

Autor článku ďalej argumentuje, že napriek tomu, že smútok za stratou milovaného domáceho zvieratka môže byť rovnako intenzívny aj dlhý ako keď nám zomrie blízka osoba, proces smútenia je rozdielny. To preto, lebo mnoho spoločenských ako aj sociálnych a komunitných podpôr absentuje keď nám zomrie naše domáce zvieratko. Len veľmi málo ľudí dostane voľno, hoci aj neplatené, od zamestnávateľa,  aby mohli smútiť za svojim domácim zvieratkom. Keď však človek nemôže emočne spracovať smútok, komplikuje to jeho zotavenie sa z tohoto smútku.

Guy Winch je aj autorom knižky “How to Fix a Broken Heart” (Ako opraviť zlomené srdce”). V nej opisuje príbeh Bena, ktorý už nemal žiadnu dovolenku, ktorú by si mohol zobrať, keď mu jeho pes, ktorý bol jeho spoločníkom posledných 15 rokov, potom ako sa s ním jeho žena rozviedla a potom, ako mu zomreli obaja rodičia, zomieral v nemocnici pre psov.  Keď mu zomreli rodičia, zamestnávateľ mu vybavil terapeuta, aby mu pomohol spracovať smútok a dal mu špeciálne voľno. Keď Benovi zomrel jeho psík, zamestnávateľ mu nielen, že neposkytol žiadne, ani neplatené voľno, ale dokonca mu šéf povedal, “Prenes sa cez to, veď to bolo len zviera.” A následne žiadal od Benyho pod hrozbou straty zamestnania a živobytia rovnaký pracovný výkon, ako keď Beny neprechádzal žiadnou emočnou traumou.

🐈

Sama si spomínam na jednu recepčnú v ambulancii zubára, ktorá mi opisovala ako jej zomrela mačka, ktorú dostala, keď táto mačka mala len pár dní. Konkrétne si spomínam, ako povedala, že jej vraj hovorili, “Veď to bola len mačka.” Vtedy som nechápala, ale súcitila som s ňou. Možno sa táto recepčná mohla o svojej strate aspoň vyrozprávať s niektorými pacientami v čakárni a tak si aspoň trošku uľaviť.

🐈

Podľa autora článku Guy Winch, strata domáceho miláčika zanecháva prázdnotu v našich životoch, ktorú potrebujeme vyplniť, môže meniť naše denné rutiny a môže spôsobiť dominový efekt, ktorý môže mať väčšie následky ako len strata domáceho zvieratka. Starostlivosť o domáceho miláčika je aj o zodpovednosti, aj o dennom režime. Tým, že chodíme so psom na prechádzky tiež stretávame ďaľších ľudí, tiež máme aj denný pohyb dôležitý pre naše zdravie. Naše mačky nás budia skoro ráno, aby sme ich nakŕmili. Strata nášho domáceho zvieratka nám tieto rutiny naruší. Tiež, mačky, psíkovia, koníkovia, či naše iné zvieratká sú našimi spoločníkmi, redukujú osamelosť a depresiu, a môžu uľaviť našim úzkostiam a týmto podporujú naše emočné zdravie. Preto okrem emočnej bolesti  cítime tiež prázdnotu  a stratu dni a týždne potom, ako nám zomrie náš domáci miláčik.

🐈

Niekoľko mesiacov potom, ako Snowy zomrel, som si nedokázala otvoriť svoje Visual Studio a pokračovať jednak vo svojej práci a jednak vo svojom štúdiu. Mne to konkrétne trvalo 4 mesiace.Tiež som si doteraz nedokázala či nemohla, a stále si nedokážem prehrať či vypočuť žiadne zo svojich obľúbených pesničiek. Najskôr som zbierala všetky videá a fotografie Snowyho, hľadala chyby, ktoré som urobila v jeho starostlivosti, písala príbeh o ňom (ktorý ešte stále nemám dokončený). Ani som si to neuvedomovala, ale aj takto som sa zotavovala zo svojej straty.

🐈

Autor článku ďalej argumentuje, že zotaviť sa zo straty domáceho zvieratka, rovnako ako zo všetkých foriem smútku, od nás vyžaduje rozpoznať tieto zmeny a nájsť spôsob, ako tieto zmeny spracovať. A k tomu potrebujeme aj sociálnu podoru od ľudí, ktorých poznáme, ktorí s nami budú sympatizovať a nie nás súdiť a posudzovať.

🐈

V mojom prípade to bola hlavne moja sestra, ktorá dokázala chápať moju stratu, keď mi zomrel Snowy. Ona si totiž niečím podobným už tiež prešla. Ale aj iní príbuzní a priatelia, ktorí mi poslali kondolenciu či prejavy sympatie.

🐈

Autor svoj článok uzatvára želaním, aby sme dali smútiacim ľuďom, ktorí prišli o svoje domáce zvieratko, pochopenie, podporu a ohľad, ktorý potrebujú, aby sa mohli zotaviť zo svojej straty. Argumentuje aj tým, že validáciou straty od tých okolo nás, naše psychologické  zotavenie zo straty domáceho miláčika bude rýchlejšie a kompletnejšie.