zorama

Vypočula som si ďaľší mediálny skvost. “Rozhovor so sociologičkou k rozsudku v prípade vraždy Kuciaka a Kušnírovej„.

Tie skvosty, čo tam tá expertka sociologička zabľabotala, to v normálnom svete nemá obdobu.

Vraj, napríklad: “

Možno aj ten dôkaz tej nezávislosti senátu je to, že tam nemožno očakávať dáku totálnu zhodu, že tam nedošlo k synergii. Že každý jeden sudca mal odlišný názor. Že sa nevedeli zhodnúť alebo ani neartikulovali pre verejnosť, že sa zhodli. Že už aj to je dobré znamenie istej nezávislosti a autonómie každého sudcu.”

Inými slovami, “expertka”, ktorá toto povedala, nemá šajny o tom, čo je nezávislosť súdu, či senátu.

Pre porovnanie, ako to funguje vo vyspelých demokraciách, kde vládne právny princíp (“the rule of law”), tam je to tak, že o vine rozhoduje porota, ale tá musí rozhodnúť vo väčšine jurisdikcií jednomyseľne. Ak sa porota nedokáže zhodnúť na výroku o vine alebo nevine, tak hovoríme o “hung jury”. Nielen to, ale verejnosť má právo vedieť ako hlasovala porota, a to tak, že ako obvinený/á, tak aj žalujúca strana má právo požiadať o “poll the jury”, keď je každý porotca (“juror”) vyvolaný menom a odpovie, či súhlasí s rozhodnutím o vine alebo nie.

Na Slovensku namiesto toho, aby sa verejnosť mala právo dozvedieť, kto ako hlasoval v rozhodnutí o vine či nevine, sú verejnosti podsúvané malígne a doslova choré názory nejakej napr. sociologičky, ktorá nemá najmenšej šajny o tom,  o čom vlastne hovorí. A to je nie ospravedlniteľné v dnešnej dobe, keď si mnoho vecí môže človek nájsť veľmi jednoducho na internete, nie ako kedysi. Keď si človek môže vypočuť záverečné reči obžalovaných cez internet v ktoromkoľvek kúte na zemeguli, kde je internet dostupný.

Mimochodom, v tomto prípade nejde o to, či verejnosť “priveľmi chcela” (aby boli páchatelia odsúdení), tu ide o to, že verejnosť má na toto právo aby boli páchatelia odsúdení. Okrem iného na toto má verejnosť právo aj preto, lebo tu ide aj o bezpečnosť nás všetkých. Keď slobodne pobehujú rôzny objednávatelia vrážd, nikto nie je v bezpečí. A verejnosť má právo na potrestanie, resp. izolovanie týchto zločincov v čo najkratšom konaní, nie v takom, ktoré sa naťahuje roky kvôli rôznym “procesným vadám”. Čo to majú byť za experti v práve, ktorí nedokážu odsúdiť vrahov v konaní, ktoré by nemalo procesné vady? Je to ich povinnosť dokázať viesť konanie tak, aby odsúdenie tých, ktorý daný kriminálny skutok spáchali bolo rýchle, zákonné a účinné. Je veľmi frustrujúce, keď verejnosť musí neustále počúvať všetky tieto nekonečné výhovorky, prečo sa nedá dosiahnuť spravodlivosť na Slovensku. A spravodlivosť znamená aj odsúdenie tých, ktorí si objednávajú vraždy. Spravodlivosť znamená aj to, že sa nebudú vyžadovať nesplniteľné požiadavky na obžalobu. Napríklad doniesť priameho svedka takého, ktorý je bezúhonný, či má dobré meno v spoločnosti a priaznivé referencie. Lebo taký niekto nikdy nebude objednávať či vybavovať žiadne vraždy. Doneste mi čestného, bezúhonného človeka z podsvetia aby svedčil proti objednávaťeľovi vrážd je nie niečo, čo sa dá splniť. Ten, kto vybavuje objednávky vrážd bude vždy niekto z podsvetia, a teda nikdy nie niekto bezúhonný.

Vraj musíme rešpektovať kompetenciu súdov? Akosi nechápem. Prečo treba rešpektovať inštitúciu, ktorá zlyháva vždy a na každom kroku vo svojej práci za ktorú sú títo sudcovia napriemerne zaplatení? Ja sa totiž ani nepamätám, či som niekedy zažila spravodlivé rozhodovanie na súdoch v Slovenskej republike.

Vraj Threema-u treba čítať doslovne, vraj povedali sudcovia. Pýtam sa, naozaj? Lebo z mojej skúsenosti sudcovia v Slovenskej republike nedokázali napr. za 30 rokov prečítať zákon, v zmysle ktorého majú rozhodovať. Mám teraz na mysli reštitúciu mojej nebohej svokry. Za 30 rokov sudcovia na všetkých úrovniach súdov nedokázali prečitať literu zákona podľa ktorého majú rozhodovať. To je tá profesionalita? Tá expertíza?

O ich logike, o logike sudcov, to je tiež neopísateľné niečo. Aj sudcovia ustálili, na všetkých stupňoch súdov, že je jedna oprávnená osoba v istej reštitučnej kauze (mojej nebohej svokry). (Definícia oprávnenej osoby je priamo daná v danom zákone.)  A potom sudkyňa v odôvodnení napíše vetu, že “neprihlásené oprávnené osoby” …. Lebo niečo takéto môže vzísť asi len v právnickej hlave. Resp. v sudcovskej hlave. Keď je jedna oprávnená osoba, ale nárok treba vydeliť troma, lebo vraj neprihlásené oprávnené osoby. To ako majú byť ktoré, tie neprihlásené oprávnené osoby, keď už ustálili na všetkých stupňoch súdov, že je len jedna oprávnená osoba? Proste “logika”, ktorej majú ľudia (hlavne ľudia so zdravým rozumom) dôverovať? Proste je to logika iba akú majú sudcovia, lebo ešte aj tie mačky vedia, že tri mačacie cukríky sú viacej ako jeden. A to isté, som si istá, že vie aj každý pes. Iba slovenský sudca to  akosi nedokáže pochopiť.

V každom prípade, takíto sudcovia by v každej krajine, kde vládne “the rule of law”, teda právny princíp, prišli o talár. Len na Slovensku je to proste tak. Že sudcovia čítaju kódované správy v Threema doslovne, ale to, čo by mali čitať doslovne, teda zákon, si vykladajú podľa počasia, alebo ako im išli večer karty, či hod kockou. Resp. podľa iných kritérií.

Ďalej z mediálneho skvostu danej sociologičky,

“… že ten rozsudok musí byť taký, aký si my želáme. …”

Ja sa pýtam, že prečo by nemal byť taký, aký si želá verejnosť? Teda rozsudok podľa zákona, a hlavne spravodlivý. Lebo aj nepotrestanie vinníkov je tzv. „miscarriage of justice.” Úmyselné zločiny musia byť v spravodlivej spoločnosti, kde vládne “the rule of law”, spravodlivo potrestané. Nejde o žiadne neodôvodnené požiadavky verejnosti.

A nech sa na mňa nikto nehnevá, ale prirovnávať tento proces s týmito vrahmi s procesom Milady Horákovej je nielen perfidita najväčšieho zrna, ale jedná sa aj o perverznosť. Milada Horáková nikoho nezavraždila, neobjednávala si žiadne vraždy v podsvetí, nefalšovala zmenky, a tak ďalej. Vtedy bol mediálny tlak možno tiež (nežila som vtedy) ale ak bol, tak bol proti nevinnej osobe. V tomto prípade sa jedná o mediálnu masáž viacerých médií vlastnených kde kým v tom smere, že chudáčik Zsuzsová, vraj ako sme jej zničili život. Lenže tu sa jedná o životy dvoch mladých ľudí, ktorí mali život pred sebou, žili čestne a statočne. A o svoj život prišli kvôli týmto vrahom. A aj o ďaľších mŕtvych alebo o tých, ktorých chceli dať tiež zavraždiť. Lebo v tomto prípade sú tu mŕtvi, a keď to pani sociologička nechápe, tak je mi ju úprimne ľúto, ale nech si aspoň tie svoje nápady nechá pre seba. A hlavne nech nerozpráva o neochvejnosti nepriamych dôkazov, keď nevie, o čom hovorí. Ani tá sieť tých nepriamych dôkazov nemusí byť úplne sto percentná, stačí, že o týchto nepriamych dôkazoch niet rozumných pochybností. Konkrétne, rozumných pochybností a nie špekulácií, ako si to vykladajú rôzny experti à la pani sociologička, či sudcovia napr. špecializovaného súdu. Nechápem, čo chcela naznačiť táto sociologička týmto prirovnaním k Milade Horákovej. Chce ma tu snáď presviedčať, že Zsuzsová je nevinná? Lebo mňa niečím takým nikdy nepresvedčí. Ja som si totiž vypočula celú záverečnú reč Zsuzsovej a na základe tej som si urobila svoj vlastný názor na vec a to ten, že je to osoba, ktorá je vinná, bodka.

Je to nedôstojné porovnávať niekoho ako Alenu Zsuzsovú k Milade Horákovej. Som si tiež istá, že žiadna osobnosť svetového formátu, akou bol napríklad Albert Einstein, či Winston Churchil by nikdy neintervenovali v prospech Aleny Zsuzsovej. V prospech Milady Horákovej intervenovali preto, lebo Milada Horáková bola nevinná. Asi to pani sociologička nechápe, ale to sa o Zsuzsovej nedá povedať, konkrétne, že je nevinná ako bola nevinná Milada Horáková. Navyše takéto prirovnania sú znesvätením a zneuctením pamiatky Milady Horákovej. Evidentne si pani sociologička nič nenaštudovala, lebo keď by si tieto veci troška naštudovala, tak by vedela, že v prospech Milady Horákovej bol robený zo západu veľký tlak na jej oslobodenie.

V prípade Milady Horákovej sa hovorí o justičnej vražde (áno aj takýchto skutkov sa dopúšťajú sudcovia) ale v prípade Aleny Zsuzsovej sa o ničom takomto hovoriť nedá. Presne naopak.

Vraj

“… nemôžme dúfať v to, že za každú cenu musí byť ukázané prstom alebo musí byť vinníkom ten, ktorého sme si takýmto spôsobom ako vymodelovali …”

Možno pani sociologičke však nejako ušlo, že títo vinníci boli vypátraní riadnym procesom políciou, a následne bola na nich riadnym spôsobom podaná obžaloba.