zorama

Dodávateľ Internetu a telefónu mi vnútil TV kanál a tak som si chcela včera večer pozrieť nejaký program z kategórie filmov. Ponúkajú ich možno aj viacej ako 100. Má to len jeden háčik. Žiaden z nich sa nedá pozerať. Všetko, okrem dvoch filmov o Churchillovi je absolútny ale absolútny a totálne nepozerateľný, prípadne aj zvrátený odpad.

Na základe opisu k filmu som klikla na film Gia. Musím priznať, že tak odporný film ako tento som asi predtým ani nikdy nevidela. Film má byť údajne o prvej supermodelke. Čo som však ja v danom filme videla bolo niečo na spôsob bagatelizovania či až glorifikovania toho najväčšieho odpadu, aký v ľudskej spoločnosti v časoch mieru asi existuje. Film sa tváril, že bol o kráse, ale to, čo v ňom ukázali nemá s krásou, ani s fyzickou ani s duševnou krásou nič spoločné. Drogy. Násilie. Sex. Zhýralosť. Zvrhlosť. Niektoré scény boli tak odporné, že som ich musela preskakovať. Ak modeling má predstavovať to, čo ukázali v danom filme, tak celý tento priemysel treba jednoducho spláchnuť a začať úplne odznova.

Čo mi vo filme chýbalo, bolo odsúdenie drôg, násilia, amorálnosti, odsúdenie zla. Naopak, v popise k filmu všetko toto je ospravedlnené eufemizmom dnešných dní: „child abuse“. Násilie na dieťati, ktoré vraj malo byť príčinou samodeštruktívnych porúch správania sa tejto narkomanky. Žiadne násilie na dieťati v tomto filme nebolo ani len naznačené. Po zhliadnutí tohoto “filmu” som mala pocit taký, že toto je niečo, čo nikdy nemalo byť nafilmované ako po prvé. A ako po druhé, čo ma napadlo je to, že filmový priemysel nepotrebuje žiadne dotácie, ale len a hlavne tvrdú cenzúru aby niečo takéto nechutné nemohlo nikdy zhliadnuť svetlo sveta.

Z tohoto filmu som bola taká znechutená, že som si pozrela jeho hodnotenie. Lebo som si si chcela urobiť obraz o tom, ako a podľa čoho sa vyberajú filmy, ktoré mi ponúka, či skôr za nemalý poplatok vnucuje dodávateľ tejto služby.

Skoro som odpadla, keď som uvidela odborné hodnotenie tejto výhovorky filmu  na rottentomatoes.com, že vraj 92%.

Porovnala som si hodnotenia svojich obľúbených filmov, takých, ktoré som si pozrela viacej krát.

Napríklad “Tea with Mussolini”, čo je príbeh o milovníčkach umenia z Anglicka, dámach, ktoré žili vo Florencii a neopustili Taliansko ani počas druhej svetovej vojny. Film je pretkaný príbehom Luca Innocenti, malého chlapca – siroty, ktorého vychovávala jedna z týchto dám. Počas vojny  nielen pomohli emigrovať jednej milovníčke umenia židovského pôvodu  ale ochránili aj viaceré pamiatky pred skazou. Film má vynikajúce obsadenie, hrajú v ňom napríklad Judi Dench, Dame Maggi Smith, Cher, Joan Plowright.  Film dopĺňajú nádherné dobové pesničky. Nádherný film, pri ktorom sa človek uvoľní z denného stresu a ako bonus sa môže čo to dozvedieť o umení. Hodnotenie “expertov” umeleckého priemyslu. Vraj 66%.

Ďalej som si pozrela Imitation Game hodnotenie. (Ak sa nemýlim, tak v slovenskom preklade má film názov Enigma). Vraj 91%.

Ďaľší film, Bridge of Spies, 91%.

Sully, 86%.

Film, ktorý je tiež z prostredia módy, The Devil Wears Prada, má síce realistickejší pohľad na tento zvrhlý módny priemysel, ale dostal podľa “expertov” na umenie len 75%.

Iné moje obľúbené filmy, ktoré si dokážem pozrieť viacej krát, napr. The Da Vinci Code, dostal len 25%. Inferno 23%, Angels & Demons 37%.

Niektoré z mojich obľúbených filmov ani nie sú hodné aby im nejaké skóre dali. A tak ich asi dodávateľ tejto služby nikdy ani nevyberie, napríklad Coco Chanel. Alebo  Reckless, čo je komédia, pri ktorej sa vždy, keď si ju pozrieme,  pobavíme.

***

Čo sa však týka tohoto filmu o módnom priemysle, Gia, tento film ukazuje na viacej škôd, ktoré prináša so sebou tento priemysel. Povedala by som, že zvrhlý priemysel. Fotografia modelu šiat má ukázať presne to:  šaty, resp.odev, a ako je ušitý. Fotografia by mala komunikovať spotrebiteľovi, či krajčírke ten odev. Nie tú vymaľovanú či kozmetikou zhovädenú tváričku.

Jednou z mojich záľub je šitie. Do obchodov s odevmi nechodím. Všetko, čo mám si šijem sama. Proste ma to baví. Dokážem si urobiť sama aj strih ale samozrejme, ako takmer každá žena, ktorá si šije sama a aj pre rodinu, tak používam časopisy ako napr. Burda. Už som ale aj tie prestala kupovať. Lebo ono sa to nazbiera doma a potom to zaberá miesto. Burda je časopis, ktorý sa kupuje kvôli strihom a nie modelkám. A okrem toho tie fotografie tých strihov aj v Burde sú asi také, ako keby ich robili takí fotografovia ako tí v tom filme Gia. Proste takí, ktorí vôbec nedokážu ten daný model odkomunikovať. Takmer nikdy z tej fotografie modelu nie je vidno ako je skonštruovaný, aké má vrecká, gombíky, záševky, kade ide švík, z akej je látky. Ja nepotrebujem vidieť tváričku modelky, ani nepotrebujem vidieť špeciálnu scenériu okolo. To je nie informácia, ktorú hľadám a za ktorú som zaplatila, keď som si časopis kupovala. Ale to zrejme ani modelka, ani fotograf, ten už vôbec nie ale v poslednom čase ani editor, nechápe.

Detto, keď tie modely fotografujú pre spotrebiteľa. Opäť tam chýba informácia, ktorú spotrebiteľ potrebuje.

A tak sa potom predávajú zbytočné časopisy, ktorých osoh je maximálne v tom, že si ich čitateľ môže popozerať v nejakej čakárni; a ak v čakárni lekára, tak často krát aj obohatené rôznymi inými patogénmi, nielen tými na tých fotografiách v daných časopisoch. Inak patria do smetného koša. A ešte inak, ich tlač je úplne zbytočná a len znečisťuje prírodu.

***

Keď už sme pri tých fotografiách a módnom priemysle, tak ďaľšie zlo, ktoré množia je idea, že žena, aby bola krásna, musí mať miery 90-60-90. Nie, nie je to pravda. Hoci mnoho žien na to skočí a potom sa snažia svoje telo premeniť na niečo, čím nie je a ani nemôže byť. Proste svet je nie uniformný. Niektorá žena je vysoká, iná nie. Niektorá má postavu do tvaru A, iná je hruška, ďaľšia ako písmeno H, alebo I, alebo niektoré sú v reči krajčirok, jabĺčka. Žene však daný odev svedčí nie preto, lebo tá žena má nejaké módnym priemyslom predpísané miery, ale preto, lebo  ten odev je ušitý na miery tej danej ženy, rešpektujúc jej typ postavy, pleti, farby očí, vlasov.

Detto, kozmetika nerobí ženu krásnou. Pamätám sa na jednu sekretárku v jednom úrade, to je jedno kde. Chodila “super upravená”. Čo zahŕňalo perfektné blúzky; obyčajne som ju videla sedieť za stolom, takže som videla len tú blúzku plus tú otrasnú tváričku, ktorá bola otrasná, lebo si ju nositeľka “vylepšovala” nánosmi kozmetiky. Niekto by to opísal ako krásne, hlavne predajca magazínu, v ktorom sú reklamy na tú kozmetiku, ako aj predajca a výrobca tej kozmetiky, ale mne to, ako tá sekretárka pod tými nánosmi mejkapu vyzerala bolo doslova odpudivé. Ale hlavne, rada by som vedieť, koľko tej kozmetiky, tých chemikálií v nich, spôsobujú rôzne rakoviny a ďaľšie podobné vymoženosti modernej doby. Zaujímalo by ma tiež, ako ich výroba znečisťuje prostredie, v ktorom žijeme.  A nielen ich výroba, ale aj plastikové obaly, ktoré sú nezničiteľné. A tiež transportácia týchto škodlivých zbytočností, ktoré len ďalej znečisťujú našu spoločnú planétu.

***

Ako som povedala, módny priemysel potrebuje začať od piky a úplne na novo.

Pri tomto mojom malom prieskume sa mi akosi votrel do mysli jeden výrok našej jednej političky, bývalej herečky. Vraj, citujem:

“Politici by mali ísť proti väčšine svojho vlastného národa. Aspoň teda tí politici, ktorí chcú byť pre budúcnosť a históriu štátnikmi.”  Magda Vášáryová

Ak si obecenstvo naozaj vyžaduje takéto výtvory ako tento “film” Gia, tak ma napadlo trošku tento výrok Vášáryovej, citovaný tu vyššie, upraviť takto:

“Herci by mali ísť proti väčšine vlastného obecentstva. Aspoň teda tí herci, ktorí chcú byť pre budúcnosť a históriu umelcami.”

***

Kultúra nepotrebuje žiadne dotácie, ktoré peniaze všetky museli predtým vložiť do systému daňoví poplatníci. Kultúra sa musí dokázať uživiť sama. Bez dotácií. Ale jedno kultúra a kultúrne projekty potrebujú. Potrebujú cenzúru, aby takéto otrasné a škodlivé filmy ako Gia nemohli nikdy uzrieť svetlo sveta. A nielen to. Ale aj to, aby takýmito filmami nikto nikoho neomohol obťažovať. Ako napríklad môj dodávateľ Internetu a služieb s ním spojených.

Ľudia nepotrebujú násilie, a to ani vo filmoch. Ľudia nepotrebujú reklamy na drogy ani glorifikovanie tých, ktorí im prepadli. Ľudia nepotrebujú byť tomuto odpadu vystavovaní a to ani cez “kultúru” či film.

O Gia Caranchi som do predvčera nevedela nič a nechýbalo mi to. Že o nej teraz viem, ma nijako neobohatilo. Hlavne, pre mňa to nikdy nebude nejaká “supermodelka” (čo to je vôbec za nezmysel); pre mňa to je osoba, ktorá prepadla drogám, ktorými si zničila život. Je pre mňa niekto, koho treba ukazovať ako odstrašujúci príklad. Gia nedokázala vo svojom živote okrem tohoto absolútne nič. Zomrela ako 26 ročná na následky AIDS, v tomto prípade na následky užívania drôg.To je všetko. Holá pravda. Celý príbeh.

PS. A ja si radšej presmerujem anténu, aby som túto službu, TV stanice, od svojho internetového dodávateľa nepotrebovala a mohla ju zrušiť. A asi ho aj nakoniec predsa len vymením za nejakého iného dodávateľa, ktorý ma podobnými nezmyslami nebude zaťažovať. Ale takého asi ťažko nájdem.