zorama

V jedno sobotné ráno, konkrétne 8. októbra 2011 zazvonil zvonček pri dverách. Nikoho som nečakala. Otvorila som dvere a predstavili mi malé, plačúce mača. Neviem, či to bola otázka alebo oznamovacia veta, ale znela: “Je toto vaše mača(?)”

🐈

Tí ľudia sa práve sťahovali. Ich syn našiel toto mačiatko pod kríkom pred ich domom, hneď vedľa nákladného auta, kde nakladali svoje veci.

Síce som povedala, že to nie je moje mača, ale vidiac v akej situácii sa ocitli, hlasne nariekajúce mača som zobrala a dala do papierovej krabice, ktorú som mala hneď vedľa vchodových dvier. V tom momente mača prestalo plakať. Zdalo sa, že všetko čoho sa mača v tej chvíli dožadovalo bolo kúsok tepla a sucha. (V to sobotné ráno bolo dosť chladno a aj popŕchalo.)

Pôvodne som si myslela, že mača nechám podrásť a dám ho na adopciu. Ale človek mieni, život mení.

Mača pochádzalo z ferálnej mačacej kolónie, ktorá sa nachádzala v okolí. Zrejme ferálna mačka, ktorú sa nepodarilo odchytiť v rámci TNR programu, mala mačence, ktoré prenášala spod daného kríka a keď prišiel nákladiak, tak to posledné, ktoré tam zostalo, sa bála preniesť.  Možno sa tak rozhodla preto, lebo tých mačiatok, ktoré už preniesla, bolo viacej. Nie jednoduché rozhodovanie, ale tak to v prírode už chodí.

Prečo som sa nepokúsila toto mačiatko vrátiť danej ferálnej mačke?

Tiny, keď mala asi 6 dní

Pretože toto mačiatko už obchytalo niekoľko ľudí. Pretože existencia ferálnych mačiek je nie veľmi žiadúci fenomén. Tiež pretože som vedela, že toto mačiatko dokážem vychovať.

Prvú vec, čo som urobila bolo, že som mačiatko nakŕmila. Čistou náhodou som mala doma aj adekvátnu miniatúrnu fľašku s cumlíkom aj náhradné mačacie mlieko (KMR, čo je skratka ‘Kitten Milk Replacement’).

Tiny

Ten otecko, ktorý mi toto mačiatko podal ma upozornil na fakt, že na ňom boli parazity a jeden z neho dal dokonca dole. A tak mača išlo k veterinárke. Keď bolo mačiatko prvý krát vážené malo 160 gramov. A veterinárka stanovila aj kedy sa toto mača vraj narodilo: v pondelok,  3. októbra 2011. A tiež, že máme mačacie dievčatko. Žiadne parazity už mača nemalo, a vši, ktoré vraj malo predtým, boli už mŕtve. Keďže som však toto mača doniesla veterinárke tak skoro, tak bolo oň riadne postarané aj čo sa týka veterinárskej opatery. Od troch týždňov bolo niečím odparazitovávané (aby sa zbavilo prípadných parazitov, ktoré mohlo dostať od svojej mačacej matky cez placentu).

Jedna z prvých vecí bola tiež pomenovanie tohoto mačaťa. Keďže v čase, keď sme ho pomenovávali, som si stále myslela, že ho dám na adopciu, tak sme jej dali anglicky znejúce meno Tiny. V preklade do slovenčiny Mrňa.

Tiny, stále ju vidím takúto maličkú, hoci už dávno riadne podrástla

Starostlivosť o takéto malé mača je nie komplikovaná, pokiaľ viete, čo treba robiť. A aj pokiaľ nie, dnes sa už dá na Internete všetko nájsť. V mojom prípade mi aj veterinárka poradila čo a ako. Okrem toho, že mača treba z fľašky kŕmiť špeciálnou náhradou mačacieho mlieka (KMR), treba mu vatičkou pomasírovať bruško a vylučovacie orgány aby sa vycikalo a vykakalo. Potom malé mača má ešte jednu hlavnú aktivitu a tou je spánok. Kým bola Tiny naozaj novorodenča, tak sme ju držali v maličkej miestnosti za zavretými dverami. Aby sa jej nevenovali, predtým ako trošku podrastie,  naši dvaja kocúri: Snowy a Mucko.

🐈

Adopcia

Akonáhle sa dalo, začali sme Tiny brávať s nami do obývacej izby.

Keď mala Tiny 4 týždne, adoptoval si ju Snowy. A aj Mucko sa s Tiny začal hrať. Predviedol jej svoju obľúbenú “CheeseChase” hračku. Až neskôr som si uvedomila, že iba jeden jediný krát v živote som videla ako si dve mačky posielajú guličku jedna druhej. To Mucko odgúľal guľku Tiny a Tiny odgúľala guľku naspäť. Škoda, že ma to nenapadlo zachytiť na video. Ale na druhej strane som chcela, aby sa pohrali bez vyrušovania.

Potom, ako Snowy prevzal výchovu, tak Tiny odmietla piť z fľašky. Jedla totiž asi len to, čo jej povedal Snowy, že má jesť. Keď bolo treba dať Tiny na noc do tej malej miestnosti, Tiny sa ukryla. Prvý večer sa mi ju podarilo ešte nájsť a chytiť ale ďaľší  večer už nie. Následne sa v noci behalo z jedného konca domu na druhý, pričom Tiny vždy tieto preteky akosi vyhrala.  Teda manžel, ktorý náhodne tieto preteky videl, toto dosvedčil s tým, že aj tie mačky vedia, že to mača musia nechať vyhrať.

Tiež, nie na všetko som myslela, na čo som mala. Na hračky. Ale už tu bol Snowy. A keď by som to nebola bývala videla na vlastné oči, asi by som ani neverila. Snowy a Mucko mali košíček, v ktorom mali mačacie hračky a ten košíček bol na spodnej polici s knihami. Proste keď som tie hračky pozbierala, tak som ich tam dala.

No a keď Snowy prevzal výchovu, tak prišiel ku košíčku a celý ho vybral z poličky a hračky dal Tiny.

Snowy sa nielen o Tiny postaral ako vzorný otecko, ale ju naučil všetko, čo má mačiatko vedieť.

🐈

Tiny výtržník

Ak si niekto myslí, že keď si na niekoho počká za rohom, s tým, aby niekoho takto napadol, že je originálny, tak sa veľmi mýli. Presne niečo takéto dokáže totiž vymyslieť 8 týždňové mača.
Prenikavý bolestný výkrik zaznel naším domom krátko potom ako manžel vyšiel hore schodmi. Snowy totiž manžela nasledoval hore schodami pre svoju výslužku mačacích cukríkov, ktorú mu manžel zvykol dávať. Ja som si v prvom momente pomyslela, že manžel musel na Snowyho stúpiť. Vyšla som z izby a manželovi hovorím: “Čo mu robíš?”

A on, sto kilový chlap, mi odovedal, “To Tiny. My tu máme výtržníka.”

Zdalo sa mi to neuveriteľné. A bolo to troška pitoreskné. Proste vyzeralo to, ako by sa taký veľký chlap vyhováral na 8 týždňové mača.

Ale bola to pravda. Bola to Tiny. Počkala si za rohom na Snowyho a skočila nič netušiacmu Snowymu na hlavu. Takže tak vážení. Počkať si na niekoho za rohom, to dokáže vymyslieť aj malé mača. A áno, počkala si na Snowyho za rohom, lebo krátko pred tým som šla hore schodami ja, a videla som ju tam číhať.

Avšak, hoci neviem, ako mačky medzi sebou komunikujú, jedno viem. Od tej chvíle Tiny skákala iba po mne a kým vyrástla, musela som si to jednoducho odtrpieť.

🐈

Princezné po blate nechodia

O nejaký ten rôčik neskôr, keď bolo vonku pekne, mohli mačky ísť pod dozorom na chvíľku von pod ihličnatý strom na konci nášho  dvora. Na vôdzke, aby niekto nedostal náhodou hlúpe nápady, že bude navštevovať susedov a tak.

Tiny som teda dala na vôdzku a kráčali sme po vydláždenej cestičke na koniec dvora.  Ale ešte som nemala celú cestičku vydláždenú. Tiny zastala a ďalej nie. Ďalej bola len čierna zem a ona, princezná, po takom nechodí. Proste, musela som ju zobrať na ruky a preniesť tam, kde bola aj nejaká zelená trávička a nie iba čierna zem.

🐈

A ešte jedna pikoška, keď vychováte takéto malé mača.

Minulý rok som musela odísť na dva dni s tým, že jednu noc som nespala doma. Tiny si to večer všimla a do pol tretej v noci vraj nahlas nariekala. Za mnou. (Tragédia je, že mačaťu nemáte ako povedať, o čo ide a že budem na druhý deň doma.)
Keď som sa vrátila (manžel išiel pre mňa autom na najbližšiu vlakovú stanicu, lebo som prišla až o polnoci), tak Tiny čakala pred dverami ktorými vchádzame do domu z garáže a pozrela na mňa takým pohľadom, akoby hovorila, už si naspäť, tak už je všetko v poriadku.

Človek by nikdy nepovedal, že až takto budete chýbať mačaťu, ktoré ste vychovávali keď bolo naozaj mrňa.

🐈

Tiny vyrástla. K ďaľšej adopcii už neprišlo, pretože to moji rodinní príslušníci nedovolili  a dnes je Tiny mentálnou podporou a spruhou môjmu manželovi, ktorý je na invalidite.