zorama

Pred domom nám rástla pekná, nie veľmi veľká slnečnica. Jedného dňa som ju našla dolámanú. Myslela som si, že to urobili susedovie decká. Povedala som si, že si toho vinníka podám. Keďže sme vtedy mali bezpečnostnú kameru a táto slnečnica rástla rovno v zábere tejto kamery, rozhodla som sa, že si toho vinníka najskôr obzriem na zázname z bezpečostnej kamery.

Totiž som si všimla dva dni predtým, že si tú slnečnicu obzerala jedna zo susied. Následne som bola podozrievavá.

A potom som toho vinníka našla. Bola to veverička. Výtržník všetečná veverička, akých je v týchto končinách veľa.

Vybuchli sme smiechom a priznám sa, že som bola rada, že som si najskôr tento záznam obzrela, a nestrápnila som sa pred susedmi.

II.

Susedovi rastie na hranici s naším pozemkom čierny orech. Niekde som našla, že vraj tieto orechy sú jedlé a vraj aj veľmi chutné, akurát ich treba včas zmyť vonkajšiu dužinu. Sused u ktorého orechy rastú ich všetky ignoruje. A ja som si povedala, že teda ich vyskúšame a v jednu z predošlých jesení som poctivo zmývala vonkajšie dužiny z čiernych orechov, ktoré som pozbierala v našej záhrade. Bolo to veľa roboty a môj manžel sa pribral, že mi s tým pomôže. Akurát sa mu z toho pomáhania vyhádzali ruky na tých miestach, kde si ich namáčal do vody, v ktorej boli čierne orechy. Mimochodom, ja som tiež dostala z toho alergickú reakciu, ale iného typu. Ja som sa vyhádzala asi tri týždne potom, ako som s čistením orechov začala. Vtedy som nevedela, z čoho som sa vyhádzala od hlavy po päty. Že to bolo z čierneho orecha som si uvedomila až omnoho, omnoho neskôr.

Nášmu inému susedovi, ktorý má tiež čierny orech na svojom pozemku, sme ukázali naše krásne vyčistené a vysušené čierne orechy a jednu porciu som mu ponúkla. Ale sused mi v tom, ako som mu tie orechy v sieťke podávala, prezradil, že ako odpiľoval konáre zo svojho čierneho orecha, že mu bolo zle, nemohol dýchať. Proste opísal mi jeho alergickú reakciu na čierny orech. Tak som mu teda žiadne orechy radšej nedala.

Orechy mi zostali v garáži. Na jar mesto zasa obnovilo zber odpadkov zo záhrad, ktorý v sa našom meste zbiera raz a dva týždne. Nebola som si síce istá, do ktorých smetí tieto čierne orechy nachystať, ale nachystala som tie orechy do veľkých papierových vriec určených na záhradný odpad. Nachystala som si to pár dní dopredu.

V ten deň som stretla suseda vonku a tak som sa ho opýtala, že do ktorých smetí tie orechy dať a chcela som mu ukázať, ako som tie orechy nachytala. Pozreli sme do sáčku – a orechov nikde. Ani jeden orech nezvýšil. Namiesto orechov sme našli dieru z boku toho papierového sáčku. Pozreli sme so susedom na seba a pochopili sme. “Ale veď je to vlastne pre ne,” povedal jeden z nás a z chuti sme sa zasmiali.

V každom prípade, tak luxusne nachystané a vysušené orechy predtým naše veveričky asi nikdy nevideli.

III.

V jeden čas sa stalo, že nám začali poletovať po kuchyni mole. Nakoniec som zistila, že to bolo z fínskych chlebov, ktoré nakúpil vo veľkom môj manžel.

Bola zima, vonku sneh, a pomyslela som si, že bude humánnejšie ponúknuť tieto fínske chleby, bolo ich veľa, radšej vtákom ako ich vyhodiť do smetí. A teda som prvú dávku týchto fínskych chlebov vyložila von.

Vtáky ich nenašli. Ale za krátky čas nás navštívili snáď všetky veveričky z okolia. Každá si zobrala jeden kúsok, chytili do svojich mrňavých labiek, ozobkávali ich dookola, a predvádzali sa s nimi po celej ulici.

IV.

No a skúste pestovať, keď máte na okolí veveričky. No skúste si ochrániť uhorky. Alebo malé tekvičky či melóny. Ľalie ani nemá zmysel zasadiť, alebo ak, tak jedine na niekoľko dní prikryť ťažkou skalou. Pamätám sa, ako som prvý krát zasadila ľaliu. A potom sme sa pozreli von z okna a videli sme veveričku, ktorá si tú cibuľku vyhrabala a teatrálne pred nami jedla. Neviem, akým zázrakom sa mi nejaké cibule aj podarilo vypestovať, ale dorastú len do takej veľkosti, do akej to schvália u nás veverice. Totiž, keď príde čas a cibule dozrejú tak mi ich moje male brigádničky veveričky všetky zo zeme vyhrabú a nechajú v hriadke, aby som si ich pozbierala. Vraj bol najvyšší čas ich povyberať zo zeme.
A čo sa týka akýchkoľvek semiačok, nieto inej pomoci, len ich poprikrývať skalkami, až kým nezvklíčia.
Keď som mala menej skúseností so záhradničením, tak sa mi stalo, že mi v niektorých častiach nič nevyrástlo, hoci som tam zasadila, napríklad fazuľu a tak. Až časom som pochopila. Proste, veveričky v akcii. Všetky fazuľky vyhrabali. A možno sa aj čudovali, že prečo im to zahrabávam do zeme.

V.

Aj takú príhodu mi manžel porozprával, keď im vbehla veverička do kancelárie, ktorú mali v jednom starom dome. Celý deň tam vraj vetrali a potom išli domov. Ráno jeden zo zamestnancov prišiel do kacelárie a odrazu počul buchot. Vraj sa vyzbroji nejakými palicami, nachystaný sa brániť. A nakoniec sa ukázalo, že to bola veverička, ktorá poskakovala po dome, a robila pritom riadny buchot.

Takto tu spolunažívame s veveričkami a s inou prírodou.