zorama

Práve počúvam tlačovú beseduu doc. Róberta Fica. Rozčuľuje sa, že vraj bývalý generálny prokurátor Špirko falšoval nejaké zápisnice. A vraj sa tak môže stať len na Slovensku.

Nuž, či sa tak môže stať len na Slovensku, to nejdem komentovať.

Čo však okomentujem je, že Fico robí z tohoto faktu, že niekto falšoval nejakú zápisnicu ako niečo mimoriadne na Slovensku.

Ja tvrdím, že to nie je nič mimoriadne. Čo tvrdím je, že mimoriadne na Slovensku by bolo, keby tam nikto nič nefalšoval. Teraz pod tým “nikto” mám na mysli rôznych štátnych úradníkov.

Z kvázi osobnej skúsenosti viem, že na bývalom Ministerstve pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky (ďalej len “MSPNM SR”) sa falšovali podpisy, možno aj ako na bežiacom páse. Tiež zatajovali pred súdom fakty v reštitučných konaniach. Teda konkrétne minimálne v jednom z nich, ale ja si myslím, že tých prípadov bolo viacej.

Úradníčky nemali absolútne žiaden problém chodiť klamať na súdy v reštitučných konaniach a brániť odôvodnenému restitučným nároku.

S tým rozdielom, že takéto klamanie štátnych úradníkov nekvallifikuje na zvolanie tlačovej besedy a to napriek tomu, že sa tak dialo za éry Fica.

Ba čo viacej, tieto rôzne falšovania a krivé výpovede a ďaľšie zločiny nebolo nijakým spôsobom možné dosiahnuť aby sa nimi vtedy, za éry Fica ale aj za éry Dzurindu a ďaľších vlád, riadne zaoberali orgány činné napr. v trestnom konaní.

***

Dôkaz:

Toto je text, ktorý bol odoslaný všetkým členom NR SR v danej dobe a všetkým vládnym činiteľom a na viaceré relevantné orgány štátnej správy a tak ďalej. Že to novinárov, tento bordel v Slovenskej republike nikdy nezaujímal, k tomu sa ani vyjadrovať nebudem,  nemá cenu.

Vraj Slovenská republika je právny štát? Alebo ním akože niekedy mal byť? HA! HAHAHAHAHA! HAHAHAHAHA!  HAHAHAHAHA!  HAHAHAHAHA! Nie, Slovensko nikdy nebol právny štát, lebo v právnom štáte sa takéto veci opísané tu nižšie jednoducho nedejú.

*****

Text podania:

Poznámka: Dané podanie tu nižšie sa týka môjho manžela Olaf A. Macko, J.D., (ktorý o tomto blogu vie) a nie mňa osobne.

Chcel by som nadviazať na moje elektronické podanie zo dňa 26. júna 2019 v ktorom  som si dovolil si na Vás sa obrátiť s dotazom ohľadne súdnych poplatkov za dodnes nedoriešenú reštitúciu podľa Zákona č. 87/1991.

1. V súvislosti so zákonom 87/1991 Zb. bolo zároveň prijaté opatrenie č. o1/c60/1991 na podklade ktorého boli od súdnych poplatkov oslobodené podania oprávnených osôb pokiaľ uplatňujú nároky vyplývajúce zo zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách. Toto opatrenie bolo zrušené zákonom č. 125/2016 Z. z., keď zo zákona 72/1992 Zb. o súdnych poplatkoch bolo zrušené oslobodenie od súdnych poplatkov oprávnených osôb pokiaľ uplatňujú nároky vyplývajúce zo zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.
2. V dôvodovej správe k tomuto zákonu, dostupnej na https://www.nrsr.sk/web/Dynamic/DocumentPreview.aspx?DocID=418015 je uvedené toto, citujem:
   “Možnosť podať žalobu v konaniach, ktoré boli z ustanovenia o oslobodení od súdnych poplatkov vypustené, bola v právnych predpisoch časovo ohraničená a v súčasnosti už podanie takejto žaloby nie je prípustné.”
   Problém s týmto je, že týmto bol znemožnený prístup k spravodlivosti, konkrétne k možnosti podať dovolanie na Najvyší  súd Slovenskej republky v takých prípadoch, kde sudcovia na nižších súdoch rozhodovali zaujate a v rozpore so zákonom 87/1991 Zb. Teda prijatím tohoto zákona, ktorý bol mimochodom schválený v NR SR od prvého čítania az po tretie  čítanie v priebehu niekoľkých minút. Ani jeden z poslancov NR SR sa proti tomuto ďaľšiemu bezpráviu obetí komunistických zločinov neohradil a tak všetcia poslanci týmto znemožnili prístup k spravodlivosti ako aj negovali princíp právnej istoty pre dotknuté osoby. Konkrétne predvídateľnosť zákonov ako aj stabilitu a konzistentosť zákonov, legitímne očakávania a zákaz retroaktivity.
3. Moja už dnes nebohá matka, ďalej len “reštituentka”, v roku 1991 si v rámci reštitučného konania požiadala o navrátenie majetkov v zmysle zákona č. 87/1991. Majetky, ktoré si žiadala vrátiť v reštitučnom konaní však boli sprivatizované preto, lebo zamestnankyne bývalého MSPNM SR manipulovali rôznym spôsobom s reštitučným konaním a dlhé roky ovplyvňovali súdne konanie v neprospech mojej matky, reštituentky, napríklad tak, že chodili klamať na súd.
4. Jedno z klamstiev bolo napríklad, že zamestnankyňa MSPNM SR, konkrétne JUDr. I. Š., bytom xxxxxxxxxxxx, narodená  xxxxxxxxxxxx, chodila dlhé roky klamať súd napríklad v tom, že vehemente roky tvrdila, že tak v 1945 prezývaná “UNRRA” budova boli postavená až po znárodnení v 50-tych rokoch minulého storočia. Toto vyslovené klamstvo, ktorého sa dlhé roky úmyselne dopúšťala táto  zamestnankyňa MSPNM SR sa dá ľahko vyvrátiť aj dobovými historickými dokumentami, ktoré NR SR zverejňuje na svojom portáli. Citujem z verejne dostupného stenozáznamu z rokovania SNR zo dňa 30. 9. 1947, teda niekoľko mesiacov pred februárom 1948: “Z UNRRA – potravín obhospodarovalo Povereníctvo výživy len balíky Anny Food, ktoré boly rozbaľované firmou Lihag, Bratislava a firmou Schawernoch, Lipt. Sv. Mikuláš. Po rozbalení Army Foodov dosiahlo sa z nich 154 druhov rôznych potravných článkov v rôznych množstvách.” Dokument, z ktorého som citovala je verejne dostupný na adrese: https://www.nrsr.sk/dl/Browser/Document?documentId=181658 Ale je to dostupné aj v tlačenej podobe tohoto stenozáznamu a to na strane 40, prvý odstavec. Mimochodom, v danom dokumente je slovo UNRRA spomenuté 10 krát, takže naozaj nechápem, že prečo na nevedomosť a nekvalifikovanosť vtedajších zamestnankýň MSPNM SR má doplácať reštituentka, resp. jej potomkovia.
5. Napríklad v rozhodnutí Petra Bisáka zo dňa 4. marca 1997, ktorý napriek tomu, že nebol oficiálne reštituentke nikdy doručený a ku ktorému získala prístup len na základe zákona o prístupu k informáciám č. 211/200 (pretože zamestnankyne MSPNM SR neumožňovali  reštituentke nahliadanie do spisu na čo inak mala mať v zmysle správneho poriadku zákonný nárok) a rozhodnutia ministra hospodárstva Slovenskej republiky č. 38/2006 až v roku 2006 je 3-tej strane rozhodnutia  Petra Bisáka zo 4. marca 1997, v odôvodnení  uvedené, citujem: “… z dôvodu, že časť pôvodných pozemkov bola zastavaná novými stavbami (sociálna a administratívna budova, sklad vína, UNRRA – sklad) a z pôvodných staviebokrem administratívnej budovy nap arc. 1016/1 boli všetky rekonštruované tzn. Zhodnotené, takisto z pôvodných pozemkov o výmere 5.726 m² do privatizovanému štátneho podniku prešli len pozemky o výmere 4.922 m² a 2.943 m² od iných subjektov  (od iných fyzických osôb a z majetku mesta) Ministerstvo pre správu a privatizáciu národného majetku Slovenskej republiky rozhodlo  o vyporiadaní reštitučného nároku formou finančnej náhrady.” Treba poznamenať, že rozhodnutie ministra privatizácie zo dňa 4. marca 1997 okrem toho, že nebolo nikdy doručené reštituentke a nebolo ani riadne očíslované, a aj podpis bývalého ministra Petra Bisáka a tomto dokumente je viac menej diskutabilný.
6. Namiesto doručenia rozhodnutia Petra Bisáka zo dňa 4. marca 1997, JUDr. I. Š. zabezpečila len doručenie “Oznámenia o spôsobe a rozsahu vyporiadania” zo dňa 6. marca 1997, ktoré aj sama podpísala a opečiatkovala svojou neoficiálnou a na kolene vyrobenej pečiatkou. Túto pečiatku JUDr. I. Š. síce používala ako oficálnu pečiatku, oficálne pečiatky štátnych inštitúcií však vyzerali aj v tej dobe úplne inak.
7. V roku 2006 zamestnankyne MH SR chýbajúce číslo rozhodnutia na rozhodnutí ministra Petra Bisáka zo dňa 4. marca 1997 vysvetľovali tým, že vraj na MSPNM SR to bolo tak, že sa vraj rozhodnutia nečíslovali. Avšak napríklad rozhodnutie o privatizácii časti podniku ZDROJ Banská Bystrica, š. p. ministra Petra Bisáka zo dňa 11. 10. 1995 je riadne očíslované ako rozhodnutie č. 377.
   Otázkou je, že prečo práve rozhodnutie o vyporiadaní reštitučného nároku, o ktorom do roku 2006 nebolo nikde žiadnej zmienky, reštituentky nebolo očíslované.  Odpoveď je evidentná. Navyše aj zamestnanci MH SR ODMIETLI toto rozhodnutie zo dňa 4. marca 1997 reštituentke riadne doručiť.

Rovnako aj rozhodnutie Jána Duckého z  19. januára 1996 o vyňatí časti podniku ZDROJ Banská Bystrica a to odštepného závodu 09-04 Liptovský Mikuláš bolo riadne očíslované číslom 110/160/96.

8. Res ipsa loquiturje aj to, že rozhodnutie ministra Petra Bisáka zo dňa 4. marca 1997 spomenula JUDr. I. Š. prvý krát až vo svojom podaní na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši vo veci 218/94 zo dňa  4. 8. 2006, vo veci “Vyjadrenie vedľajšieho účastníka konania.” Do tohoto dátumu toto rozhodnutie ministra nikdy nespomenula ani v písomnom podaní ani v ústnom, keď chodila na pojednávania v tejto veci.
9. Reštituentka mala vždy za to, že dané rozhodnutie ministra Petra Bisáka bolo falzifikátom vypracovaným JUDr. I. Š., avšak ani špeciálna polícia v Banskej Bystrici nebola svojho času ochotná prijať od reštituentky podanie v tejto veci a vec riadne vyšetriť.
10. V každom prípade principiálnou otázkou je, že prečo toto rozhodnutie ministra Petra Bisáka nikdy nebolo spomenuté ani keď ESĽP prejednával sťažnosť reštituentky v roku 2003. Prečo toto údajné rozhodnutie, ak existovalo, nebolo priložené do spisu? Prečo nebolo toto rozhodnutie priložené do spisu, keď oň žiadala sudkyňa Bohdana Kráľová v roku 1997 v oboch prejednávaných veciach, jednak 202/93 a 218/93 vedených na Okresnom súde v Liptovskom Mikuláši? Prečo to trvalo až deväť rokov, kým toto nečíslované rozhodnutie ministra Petra Bisáka uzrelo svetlo sveta? Prečo sa až v roku 2006 toto údajné rozhodnutie ministra Petra Bisáka zo dňa 4. marca 1997 zjavilo v prejednávaných veciach v podaniach JUDr. I. Š. pričom dovtedy sa vždy odvolávala len na svoj list zo 6. marca 1997 “Oznámenie o spôsobe a rozsahu vyporiadania”? A hlavne, ako je možné, že všetky nižšie súdy v Slovenskej republike toto “Oznámenie o spôsobe a rozsahu vyporiadania” akceptovali ako validné a platné rozhodnutie vo veci? To žiaden z daných sudcov, ktorí vo veci rozhodovali nevedia ako má vyzerať regulárne  rozhodnutie orgánu štátnej správy, resp. ministerstva? Alebo bol k danému správaniu sa daných sudcov iný dôvod?
11. Keď sme tieto podozrenia oznamovali na polícii v tej dobe, nikoho to nikdy nezaujímalo a nič sa nedalo nikdy dosiahnuť možno aj kvôli rôznym vyhrážkam, ktorých sa aj na reštituentke dopúšťali tí, ktorí budovy, ktoré mali byť reštituentke vrátené v reštitučnom konaní, privatizovali. Aj z tohoto dôvodu nakoniec reštituentka odišla stráviť zvyšok svojho života do Kanady so svojím synom, pretože si už nemohla byť svojou bezpečnosťou istá, ak by bola bývala zostali žiť v Liptovskom Mikuláši.

12. Vzhľadom k tomu, že polícia ako aj miestne prokuratúry boli všetky pod vplyvom tejto skupiny, ktorá sprivatizovala nehnuteľnosti, ktoré mali byť vrátené reštituentke, nebolo možné dosiahnuť nápravy ani podaním viacerých trestných oznámení.
13. Odbočkou by som rád podotkol, že keď chcela reštituentka nezávislý znalecký posudok na ocenenie daných nehnuteľností, ktoré jej mali byť vydané v reštitučnom konaní, tak sa jej vyhrážal Ing. T. F. a spol. (Mxxxxxxxxxx), že ak by ktorýkoľvek znalec ocenil nehnuteľnosti inak, že by viacej nebol znalcom.
14. Treba ešte podotknúť, že takzvaný znalec, ktorý oceňoval dané nehnuteľnosti bol zamestnancom privatizérov reštituentkinych nehnuteľností.
15. Pokračujúc k odstavcu číslo 6 tu vyššie:  To okrem toho, že reštituentku poinformovalo Ministerstvo hospodárstva Slovenskej republiky listom zo dňa 15. 12. 2006, že JUDr. I. Š. síce ako radová zamestnankyňa zastupuje MHSR na súde, avšak podľa platného podpisového poriadku nemôže podpisovať listy v mene MH SR. Tento list podpísal Ivan Mišík.  JUDr. I. Š. však posielala rôzne podania na súdy, ktoré aj podpisovala v mene MH SR, predtým v mene MSPNM SR. Evidentne JUDr. I. Š. jednala na vlastnú päsť, pričom evidentne jej nadriadený či nadriadená nekontrolovala jej prácu a tým umožnil/a nevhodným spôsobom, účelovými lžami, ako aj nehoráznymi výmyslami negatívne zasahovať do výkonu spravodlivosti v tejto veci a to v neprospech reštituentky, pričom JUDr. I. Š. toto robila po dobu dlhšiu ako 20 rokov.

Klamstvá JUDr. I. Š. ohľadne skladu prezývaného zamestnancami firmy Schawernoch  UNRRA

16. Problém s tým, čo je ohľadne UNRRA uvedené jednakl v danom “Oznámení o spôsobe a rozsahu vyporiadania” ako aj v údajnom rozhodnutí vtedajšieho ministra Petra Bisáka zo dňa 4. marca 1997, je v tom, že sa jedná od začiatku po koniec všetko o klamstvá a výmysly.
17. Že dané budovy, ktoré si reštituentka žiadala vydať podľa zákona č. 87/1991, neboli nikdy rekonštruované je evidentné aj z fotografií z rokov po 1991. Na fotografiách sú tieto budovy zachytené v pôvodnom stave s pôvodnou omietkou pričom na budovách bolo vidno, že sa na nich čas viditeľne podpísal. Na jednej z fotografií dokonca visí okno von z pántov, sú tam porozbíjané okná, a budovy sú doslova zdevastované.
18. Dňa 4. 8. 2006 JUDr. I. Š. vo svojom podaní  na strane druhej, citujem “ a 6. Sklad UNRRA a sociálna budova boli vybudované z prostriedkov UNRRA, nešlo o pôvodný majetok navrhovateľky.”  Jednalo sa o ďaľšiu kolosálnu lož. UNRRA bola United Nation Relief and Rehabilitation Administration nebudoval žiadne stavby, ale len distribuovala potravinové balíčky v povojnovom Československu. V Liptovskom Mikuláši rozbaľovala tieto “army food” balíčky firma Schawernoch, Lipt. Sv. Mikuláš. Firmu Schawernoch vlastnil Ivan Schavernoch (nemecky Schawernoch), ktorý bol otcom reštituentky. Budova, v ktorej bnoli tieto balíčky rozbaľované a distribuované ďalej dostala od vtedajších zamestnancov prezývku UNRRA.
19. JUDr. I. Š. pokračovala vo svojich klamstvách aj podaním zo dňa 28. 10. 2010 na Okresný súd v Liptovskom Mikuláši, keď vo svojom podaní v mene štátnej inštitúcie Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky uviedla, citujem: “    Vedľajší účastník nepriznal nárok na stavby: tzv. UNRRA sklad nachádzajúci sa na súčasnej parcele 1016/2 (pôvodne parcela č. 1016/3) a tzv. sociálnu budovu v súčasnosti na parcele č. 1016/3 (pôvodne parcela č. 1009/1). Pochybnosti o vlastníctve UNRRA skladu vychádzali zo samotného  názvu stavby,   nedostatočnej identifikácie a tiež z informácií štátneho podniku o pôvode stavby a pri stavbe na parcele č. 1016/3 z dôvodu, že išlo o stavbu postavenú na pozemku, ktorý navrhovateľke, resp. jej právnym predchodcom nepatril a k stavbe v čase priznania nároku neboli predložené vlastnícke doklady (stavebné, či kolaudačné rozhodnutia).”

20. Opäť sa jednalo o kolosálne lži.
21. Reštituentka na súde neskôr dokázala, sklad prezývaný UNRRA bol postavený v roku 1946. Okrem iných dôkazov ohľadne tohoto faktu existovala aj notarizovaná svedecká výpoveď voľakedajšieho  zamestnanca firmy Schawernoch J. Š., narodeného xxxxxxxxx, ktorú jednak privatizéri a jedna k JUDr. I. Š. zatajovali pred súdom.
    Podľa našich vedomostí, táto notarizovaná svedecká výpoveď vznikla ako odpoveď na nátlak zo strany privatizérov, ktorí sa dožadovali, aby išiel J. Š. krivo svedčiť na súd v danej veci v prospech odporcov, teda privatizérov.
22. Dňa 25. júna 2010 okresný súd v Liptovskom Mikuláši uložil poverenej pracovníčke vedľajšieho účastníka, Ministerstva hospodárstva Slovenskej republiky, aby sa kvalifikovaným spôsobom vyjadrili k otázke vlastníckeho práva skladu, prezývaného bývalými zamestnancami už zosnulého otca sťažovateľky UNRRA, a vlastníckeho práva sociálnej budovy, nehnuteľnosti, ktoré si sťažovateľka žiadala vydať  v rámci reštitúcie. Ministerstvo, vedľajší účastník konania na strane odporcu, zaslal súdu svoje stanovisko, ale bez toho, aby zodpovedal otázku súdu.

***

Rozhodnutia v rozpore so zákonom 87/1991 Zb. ohľadne toho, kto sú oprávnené osoby

23. Súd ustálil, že moja nebohá matka bola jediná oprávnená osoba. Napriek tomu, že moja matka bola jediná oprávnená osoba, tak súd vymyslel “neprihlásené oprávnené osoby”. Súd nemal na výber, pretože zákon 87/1991 jasne definuje kto je oprávnená osoba. Veľmi zaujímavá “logika”, keď je jediná oprávnená osoba a v rozpore so zákonom a dokázanými faktami sa nižšíe súdy odvolávajú na “neprihlásené oprávnené osoby. “ To je ako keby sme mali množinu s jedným prvkom, ktorý keď odoberieme, tak tam ešte dva prvky zvýšia. Nuž, s takouto logikou a matematikou by prepadol aj prvák na Základnej škole. Následne dostala moja matka s 18 ročným oneskorením len jednu tretinu svojho zákonného nároku. To ešte odhliadnuc od toho, že tí, ktorí sprivatizovali tieto majetky, ktoré mali byť všetky fyzicky vrátené, užívali tieto majetky niekoľko rokov úplne zadarmo, bez jediného centa nájomného (malá časť majetku bola fyzicky mojej nebohej matke vydaná).
24. Konkrétne:
    Odvolací súd arbitrárne rozhodol o návrhu sťažovateľky tým, že sa nedržal litery zákona č. 87/1991 Zb.
    Ҥ3
    Oprávnené osoby
    2) Ak osoba, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, zomrela pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods. 2, alebo ak bola pred uplynutím tejto lehoty vyhlásená za mŕtvu, sú oprávnenými osobami, pokiaľ sú štátnymi občanmi Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a majú trvalý pobyt na jej území, fyzické osoby v tomto poradí:c) deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu v prípadoch uvedených v § 6, všetci rovným dielom; ak dieťa zomrelo pred uplynutím lehoty uvedenej v § 5 ods. 2, sú na jeho mieste oprávnenými osobami jeho potomci, a ak niektorý z nich zomrel, jeho deti.”tento zákon odvolací súd vo svojom odôvodnení na strane 7, druhý odstavec zospodu, rozhodnutia o odvolaní z 27. 6. 2014 prepísal takto, citujem:
    “… v zmysle §3 ods. 2 písm. c/ zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách v znení neskorších predpisov. Podľa označeného zák. ustanovenia sú oprávnenými osobami deti a manžel osoby, ktorej vec prešla do vlastníctva štátu, rovným dielom.”Avšak citované zákonné ustanovenie nehovorí to, čo vo svojom rozhodnutí uviedol Krajský súd. Citované zákonné ustanovenie definuje za  oprávnenú osobu len takú osobu, ktorá má trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, (podmienka)  a len tieto osoby, ktoré spĺňajú túto podmienku sa delia rovným dielom.Krajský súd a predtým prvostupňový súd sa opieral v tejto partikulárnej otázke o výklad zákona podávaný zamestnankyňou MSPNM SR, neskôr MH SR JUDr. I. Š., pritom v súlade so zákonom o súdoch jedine Najvyšší súd Slovenskej Republiky dbá o jednotný výklad a jednotné používanie zákonov a iných zákonných predpisov vlastnou rozhodovacou činnosťou a tým, že prijíma stanoviská k zjednocovaniu výkladu zákonov a iných všeobecne záväzných právnych predpisov.Teda výklad zákona podaného ministerstvom môže mať len orientačný charakter, nakoľko orgány štátnej správy nemajú kompetenciu podávať výklad zákonov ako to v konaní č. k. 10Co/117/2013 Krajského súdu v Žiline robil odporca konania, MH SR.

***

“Nové skutočnosti” v podaní JUDr. I. Š.

25. V oznámení  zo 6. marca 1997 opísaného ako “Oznámenie o spôsobe a rozsahu vyporiadania”, ktoré vyhotovila JUDr. I. Š., a ktoré aj sama podpísala a opečiatkovala svojou na kolene vyrobenou pečiatkou (tento dokument nie je opatrený ani len  riadnou úradnou  pečiatkou MSPNM SR) na strane tri tohoto dokumentu v odôvodnení píše, že, citujem: “Pretože dodatočne vyšli najavo nové skutočnosti, mohol byť nárok kvalifikovaný ako nárok podľa §2 ods. 3 zákona č. 87/1991Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách.”
    Avšak nijako nešpecifikuje, že čo mali byť tieto “nové skutočnosti” a ani súd tieto delúzie JUDr. I. Š. nikdy neskúmal.
    Reštituentka podala svoj nárok v riadnej lehote a riadne ho aj vtedy vydokladovala.
26. V tejto veci považujem za potrebné doložiť, že budúci privatizéri, menovite Ing. T. F. a spol. chodili navštevovať JUDr. I. Š. na MSPNM SR do Bratislavy ako na klavír v rokoch od 1991 a od JUDr. I. Š. dostali aj prístup do reštitučných spisov následkom čoho niektoré doklady zo spisu záhadne zmizli.
27. Zaujímavé je, že reštituentke JUDr. I. Š. neumožňovala prístup do jej vlastného reštitučného spisu a prístup k vlastnému reštitučnému spisu, aj to len ku selektívne vyčleneným kópiám, dostala reštituentka až po odvolaní sa po odmietnutí sprítupniť tento spis a následnom rozhodnutím č. 38/2006 zo dňa 22. marca 2006  ministra hospodárstva Jirka  Malchárka, ktorým nariadil niektoré časti reštituentkynho spisu prístupniť. Celý spis však reštituentka nikdy nevidela, pretože jej to zamestnankyne NSPNM SR, neskôr MH SR nikdy neumožnili a to v rozpore so súdnym, resp. správnym poriadkom. Dôvodili to tým, že vo veci prebieha súdne konanie a preto nje je možné aby reštituentka mohla vidieť svoj vlastný spis vo veci jej reštitúcie.

***

Vyrúbenie súdneho poplatku tak, aby nebolo možné túto vec rozhodnúť podľa zákona

28. Ešte zaujímavejšie je, že aby bolo možné odstrániť tieto porušenia zákonov, ktorých sa dopustili súdy v Slovenskej republike, aby sme mohli dať túto kauzu po skončení dedičského konania na Najvyšší súd Slovenskej republiky, tak najnovšie vraj máme v tejto do dnešného dňa neukončenej reštitučnej kauze zaplatiť okolo 17 tisíc eur likvidačný súdny poplatok, ktorý sa v týchto reštitučných kauzách nemal nikdy platiť, pretože tieto rešitúcie boli oslobodené od všetkých súdnych poplatkov.
29. Zaviesť takto takýto súdny poplatok v neukončnej súdnej kauze reštitúcie podľa Zákona č. 87/1991 narušuje jednak princíp spravodlivého súdneho procesu v zmysle Článku 6 ods. 1 Európskeho protokolu o ľudských právach ako aj princíp samotného právneho štátu, konkrétne legalitu, teda vládu zákona, súlad so zákonom, či výkon zákonov, právnu istotu, teda predvídateľnosť zákonov, stabilitu a konzistentosť zákonov, legitímne očakávania, ako aj zákaz retoraktivity, a prístup k spravodlivosti .

***

Zhoda priezvisk dvojičky sudkyne a JUDr. I. Š., ktorá mala prespávať u rodiny v D.; teda možná zaujatosť sudkyne, ktorá vo veci rozhodovala

30. Okrem iného zamestnankyňa MSPNM SR, ktorá chodievala “školiť” sudkyňu, ktorá o kauze rozhodovala na nižšom stupni, podľa našich znalostí prespávala u rodiny a to v časti D. v Liptovskom Mikuláši. Táto zamestnankyňa MSPNM SR sa volala ‘JUDr. I. Š.’. Je zaujímavosťou, že jediný Š., ktorého sme našli, že býva v tejo časti Liptovského Mikuláša, v D, je manželom dvojičky tejto sudkyne Z. B., rodenej B., narodenej  xxxxxxxx. Jej dvojička je Ing. X Š., rodená B., narodená xxxxxxxx. Sudkyňa sa necítila byť zaujatá v tejto veci. Len škoda, že sa cítila byť nielen nezaujatá, ale sa cítila evidentne byť aj nezávislá od platných zákonov Slovenskej republiky, pričom namiesto toho aby sa riadila zákonmi Slovenskej republiky sa riadila tým, čo je vysvetľovala zamestnankyňa MSPNM SR, neskôr MH SR JUDr. I. Š.
31. Okrem toho dvojička sudkyne mgr. Z. B., ktora vo veci na nižšom stupni rozhodovala,  vlastní či v rozhodnom čase vlastnila pohostinské zariadenie v Liptovskom Mikuláši, pričom reštituentka sa domnievala, že si chodila k odporcom, teda k daným privatizérom, ktorí vlastnili veľkosklady v Liptovskom Mikuláši, kupovať  tovar pre svoje pohostinské zariadenia. Takéto prepojenia sudkyne, ktorá vo veci rozhodovala nemôžu vzbudzovať dôveru v jej nestrannosť a nezaujatosť. Okrem iného takéto prepojenia mohli byť živnou pôdou pre privatizérov na možnosť ovplyvňovať rozsudok v danej veci.

***

Metodický pokyn podpreseda vlády a ministra hospodárstva Pavla Ruska

32. Okrem tejto zamestnankyne do celej kauzy nemiestne zasahoval aj vtedajší minister hospodárstva  a podpredseda vlády Slovenskej republiky Pavol Rusko, ktorý je dnes trestne stíhaný a obžalovaný okrem iného aj za pokus o vraždu a falšovanie zmeniek. V každom prípade svojho času, za svojho ministrovania, vlastným podpisom zmenil metodiku uspokojenia reštitučných nárokov podľa §2 ods. 3. zákona č. 87/1991 Zb., tak, že J&T ASSET MANAGEMENT správcovská spoločnosť a.s. vymenil akcie RIF za podielové listy, (nemôžem si odpustiť poznámku, že ak by takto spravoval majetok hociktorý správca v ktoromkoľvek skutočnom  právnom štáte, tak by skončil za mrežami, pretože spravovanie majetku sa nerovná jeho krádeži), pričom zhodnotenie RIF si ponechal správca a oprávnenej osobe vyplatil len nominálnu cenu a aj to len jednu tretinu z dôkladne premasírovanej ceny z nehnuteľností, ktoré mali byť fyzicky vrátené reštituentke. Teda peniaze, ktoré mali byť mojej nebohej matke vyplatené v roku 1995 ako náhrada za ďaľší krát ukradnuté nehnuteľnosti, boli vyplatené o 14 rokov neskôr len v nominálnej hodnote a aj to len jedna tretina z jej nároku. Dividendy nikdy neboli vyplatené, rozhodnutie bývalého ministra privatizácie Bisáka zamestnankyne nikdy mojej nebohej matke nedoručili a tie isté zamestnankyne pod vedením JUDr. I. Š. klamali a zavádzali aj orgány činné v trestnom konaní, keď sme sa na tieto zločiny nimi páchané sťažovali. Rovnako, Rozhodnutie o privatizácii nehnuteľností, ktoré mali byť vrátené mojej nebohej matke v reštitúcii podpísal vtedajší minister hospodárstva Ing. Ján Ducký, ktorého neskôr zavraždili mafiánskym spôsobom. Opäť, všetky tieto akty  evokujú, že Slovenská republika je nie právny štát, keďže v tomto konkrétnom prípade, pretože je tu evidentná korupcia a konflikt záujmov, pretože tu neexistujú žiadne záruky proti svojvôli a zneužívaniu právomocí orgánmi verejnej moci. Konkrétne keď sudcovia rozhodujú v rozpore s tým, čo je citované v zákone, konkrétne napríklad v §3 ods. 2 zákona č. 87/1991, prípadne evidentné svojvoľné jednanie úradníčiek na KSPNM SR, konkrétne nedoručenie Rozhodnutia Ministra hospodárstva Petra Bisáka zo dňa 4.3.1997 zo spisu číslo KM – 4/1997 o vydaní 3056 RIF akcií oprávnenej osobe, konkrétne mojej nebohej matke.

***

Porušenie princípov právneho štátu vo veciach oprávnených osôb pokiaľ uplatňujú nároky vyplývajúce zo zákona č. 87/1991 Zb. o mimosúdnych rehabilitáciách

33. Za daných okolností považujeme za porušenie princípov právneho štátu  v neukončenom konaní, ktoré bolo oslobodené od súdnych poplatkov, aby sa pred jeho ukončením ako podmienka aby mohla byť táto kauza vypočutá pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky vyrúbiť takýto likvidačný súdny poplatok.
34. Toto je len dôkazom toho, že Slovenská republika sa nemá v úmysle a nikdy nemala v úmysle sa vysporiadať s nespravodlivosťami napáchanými v období 1948 až 1989.
35. Na základe všetkého horeuvedeného a je toho podstatne viacej vás v mene spravodlivosti žiadam, aby sa novovyrúbené súdne poplatky zrušili pre všetky nedoriešené reštitúcie podľa zákona 87/1991 Zb. tak, aby takéto kolosálne zlyhania právneho štátu mohli byť napravené konaním pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.

Faktiké odopretie spravodlivého súdneho procesu

36. Tým, že došlo k závažnému zásahu do práva sťažovateľky jednak na spravodlivý súdny process ako aj rozhodnutím v primeranej lehote vrátane rozhodnutia na MH SR, sťažovateľke bola de facto odopretá spravodlivosť a tým došlo k novým krivdám.Kým MH SR, a predtým jeho predchodca MSPNM SR zadržiavali spravodlivé rozhodnutie opodstatneného a v zákonnej lehote na MSPNM SR podaného reštitučného nároku, MSPNM SR namiesto toho aby tento reštitučný nárok vyporiadalo, umožnilo svojou nečinnosťou a neprimeranými požiadavkami na sťažovateľku ako aby predložila dokumenty, ktoré sa  nikde nezachovali ani v žiadnom archíve Slovenskej republiky, aby nehnuteľné majetky, ktoré by inak mali byť vyriešené podľa §2 ods. 3 Zákona č. 87/1991 Zb. privatizačným projektom tak, že tieto mali byť vydané in natura. MSPNM SR umožnilo povinnej osobe Odštepný závod 09-04 Liptovský Mikuláš  štátneho podniku ZDROJ Banská Bystrica, š.p. klamať a vymýšlať si ohľadne skladu múky a soli a sociálnej budovy, že tieto sklady údajne nevlastnili pôvodne rodičia sťažovateľky a umožnilo sprivatizovať tieto nehnuteľnosti. Zároveň MH SR a súdy neskôr odobrili argument odporcu, že nehnuteľnosti nebolo možné vydať in natura nakoľko vtedy boli už sprivatizované. Je evidentné, že povinná osoba si vymyslela nepravdy ohľadne skladu múky a soli a sociálnej budovy len preto, aby mohli tvrdiť, že nehnuteľnosti nebolo možné vydať sťažovateľke. Ak totiž o vydanie veci prejavila oprávnená osoba záujem a vydaniu veci nebránili dôležité okolnosti (napr. vec sa stala neoddeliteľnou súčasťou ekonomicky, organizačne a technologicky samostatnej jednotky) MSPNM SR malo takýto spôsob vyporiadania reštitučného nároku podporovať.Konaním MSPNM SR došlo k nezvratnej zmene, ktorá významne obmedzila právo sťažovateľky v tom, aby nehnuteľnosti, o ktorých vyporiadanie požiadala reštitúciou fyzicky vydať neboli vybavené podľa jej žiadosti fyzickým vydaním in natura. Na základe tohoto sťažovateľka tvrdí, že k tomuto došlo len preto, lebo privatizéri spolu s MSPPNM SR umelo vytvorili situáciu takú,  aby mohli majetky žiadané v reštitúciii sprivatizovať. Toto opäť možno nazvať porušením povinností pri správe cudzieho majetku, pretože spravovanie cudzieho majetku, ktorý bolo potrebné vrátiť v reštitúcii, nerovná sa jeho krádeži. Aspoň nie v právnom štáte.
37. Navyše viacej ako 25 ročné súdne konanie v tejto veci spôsobilo sťažovateľke rôzne traumy a beznádej spôsobenú dlhým súdnym procesom a pocitom, že jej bola odmietnutá spravodlivosť, v rozpore s tým, čo bolo mienené odstrániť zákonom č. 87/1991 a deklarované v jeho Preambule takto:
    “Federálne zhromaždenie Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky v snahe zmierniť následky niektorých majetkových a iných krívd, ku ktorým došlo v období rokov 1948 až 1989, vedomé si, že tieto krivdy tým menej potom rôzne nespravodlivosti z období ešte vzdialenejších, včítane krívd na občanoch nemeckej a maďarskej národnosti, nemožno nikdy úplne napraviť, chtiac však potvrdiť svoju vôľu, aby k podobným krivdám už nikdy nedochádzalo, …  “

Záver

Na základe všetkého horeuvedeného a je toho podstatne viacej ,vás v mene spravodlivosti žiadam, aby sa novovyrúbené súdne poplatky zrušili pre všetky nedoriešené reštitúcie podľa zákona 87/1991 Zb. tak, aby takéto kolosálne zlyhania právneho štátu mohli byť napravené konaním pred Najvyšším súdom Slovenskej republiky.  Tiež pretože vyrúbenie takýchto súdnych poplatkov v takejto veci a za takýchto okolností dochádza k nabúravaniu princípov právneho štátu, konkrétne právnej istoty, teda predvídateľnosti zákonov, stabilite a konzistentosti zákonov, legitímnych očakávaní, ako aj zákazu retoraktivity, a prístupu k spravodlivosti .