zorama

Citujem z článku:

Prvým krokom je návšteva pacienta u svojho praktického lekára, ktorý ho odošle k neurológovi. „Tu hrá svoju rolu aj informovanosť populácie o výskyte takého zákerného ochorenia ako je SM. Až veľmi často sú pacienti ,hluchí‘ voči príznakom choroby svojho tela a príznaky podceňujú. Zlatým štandardom pri diagnostike a liečbe SM je vyšetrenie mozgu a miechy pacienta magnetickou rezonanciou. Podľa priebehu ochorenia a reakcii pacienta na liečbu sa určí stratégia jeho liečby,“ spresňuje MUDr. Brežný.

Rada by som opísala svoju osobnú skúsenosť s touto chorobou. Nie, ja osobne touto chorobou netrpím, trpí ňou môj manžel. A preto táto choroba zasiahla veľmi negatívne aj môj život.

Vraj pacienti sú veľmi hluchí voči príznakom choroby. Nuž ja osobne mám presne opačnú skúsenosť – a keďže nežijem na Slovensku, moje skúsenosti sú hlavne s prístupom lekárov k tejto chorobe tu v Ontáriu, Kanada – a to takú, že hluchí voči príznakom choroby boli a sú práve lekári. Najskôr boli hluchí predtým, ako túto chorobu zdiagnostikovali, a následne boli hluchí kontinuálne ďaľších 25 rokov od jej  zdiagnostikovania.

K tomu zdiagnostikovaniu Sklerózy Multiplex, prvý krát som túto diagnózu dala manželovi ja. Keďže sa to stalo na letisku, keď mažel práve odlietal  na Slovensko a vtedy aj odletel na Slovensko (a lekárku v tu v Toronte videl dva dni pred odletom), tak diagnózu Sklerózy Multiplex urobil jeden lekár na Slovensku, ktorého zohnala vtedy manželova mama; tento lekár napísal lekársku správu. Túto správu som potom preložila lekárke na pohotovosti tu v Toronte a následne táto lekárka sa nakoniec rozhodla manžela prijať do nemocnice na diagostiku. Ale len preto, lebo mala túto lekársku správu zo Slovenska. Keď by túto lekársku správu nebola bývala mala, tak by to asi dopadlo tak, ako zakaždým predtým. Napr. že lekárka odporučí, citujem, „namočiť palec na nohe do teplej vody“ a podobne. Alebo ma vyhodiť z ambulancie s tým, že manželovi nič nebolo a čo vlastne chcem a prečo otravujem. (Predtým ma dva krát vyhodili z ambulancie, keď som trvala na vyšetrení, lebo som si myslela, že manžel nobol zdravotne v poriadku.)

***

Človek by si pomyslel, že po zdiagnostikovaní tejto zákernej choroby už nebude mať človek negatívne skúsenosti s lekármi. Ale z mojej osobnej skúsenosti presný opak je pravdou.

Počas ďaľších 23 rokov lekárska “starostlivosť” vyzerala asi tak, že manžel chodil na kontroly na kliniku Sklerózy Multiplex tu v Toronte. Kde, keďže ontárisjké kliniky a nemocnice sú dobre prístrojovo vybavené, tak niekoľko krát absoloval na predpis lekára z tejto kliniky Sklerózy Multiplex, vyšetrenie MRI, teda okrem základného neurologického vyšetrenia. Ale hlavne to bolo asi o tom, že lekár posielal účty na zdravotnú poisťovňu. Aby som neklamala, na nejaký čas dostal manžel interferóny, ale prestal ich sám od seba užívať, lebo mu vraj nerobili dobre. Lekár z tejto kliniky to vyriešil tak, že toto poznačil do lekárskych záznamov a tým považoval vec zrejme za vybavenú. Súdim tak preto, lebo manželovi nikdy viacej nepredpísali žiadne iné lieky modifikujúce túto chorobu, hoci také existujú, dokonca niekoľko druhov. Nevšimla som si, že by lekár venoval pozornosť tomu, že prečo môj manžel prestal užívať interferóny, mám na mysli, že by toto daný lekár akokoľvek adresoval.

Keď manžel indikoval, že mu nepomáhal predpísaný liek, lekár tomu nevenoval pozornosť. V inom  prípade mu predpísali nejakú nesprávnu kombináciu liekov , ktoré mu vyvolali dokonca relaps. V ďalšom  prípade manžel reagoval na liek jedným z vymenovaných vedľajších účinkov lieku, ale ošetrujúca lekárka nevedela o tomto vedľajšom účinku lieku a následne “liečila” vedľajší účinok predísaním ďalšieho, zbytočného lieku. Ja som si vtedy prečítalal leták a našla som o čo sa jednalo, teda, že išlo o nežiadúcu  reakciu na liek, ktorý sa v takomto prípade mal vysadiť. Naozaj neviem, čo asi lekár po demonštrácii takýchto vedomostí z medicíny očakáva od pacienta?

***

V máji 2020, lekár prvého kontaktu namiesto toho, aby napísal žiadanku urológovi dal manželovi telefónnu časenku (lebo Covid) a túto časenku dal vybaviť študentke. Ošetrujúceho neurológa z kliniky Sklerózy Multiplex nekonzultoval ale v tejto veci je to asi tak, že keď ho bolo najviacej treba, tak tohoto neurológa sa nedalo zohnať a keď ho skúšal kontaktovať telefonicky manžel, tak sa tento neurológ tváril dotknute, že prečo manžel  otravoval. Predpokladám, že študentka dostala výbornú, ale môj manžel je teraz bezvládny, ležiaci už len na posteli a takto môže zostať ďaľších aj 10 rokov, kým bude pomaly takto umierať. A toto je holá pravda.

Odo mňa sa očakáva, že mám pomaly takto s manželom zomierať aj ja. Lebo jediné, čo počúvam, sú moralistické kecy hlavne nábožensky založených ľudí – teda rôzne ošetrovateľky a podobný personál.

Ktorí, aby som povedala pravdu tu neboli, keď sa ešte dalo zachrániť aspoň to, aby manžel mohol odkráčať aspoň na WC. A ktorí tu neboli keď som potrebovala upraviť domácnosť na ošetrovanie bezvládneho pacienta. Vtedy mi pomohol niekto iný, mimochodom tiež taký ktorého rovnakí ľudia odsudzujú tiež pre jeho diagnózu. Lebo niektoré diagnózy sú morálne, iné diagnózy sú podľa kostolových ľudí amorálne.

***

Čo sa stalo?

Manžel mal zápal v tele. Tento zápal zostal, pre aroganciu ošetrujúceho lekára, (ktorý s  myslím, že učí na medicine tu v Toronte, nechce sa mi to overovať, a ak aj nie, tak dohliada na iných lekárov a medikov, a moja otázka by znela, že čo vlastne učí?), neliečený. Lebo niektorí lekári sú skoro hysterickí, keď majú predpísať napr. antibiotikum. Dobre, nepredpísal, žiadanku urológovi nenapísal. Lenže to, že ušetril na antibiotikách v tomto prípade, a že neposalal manžela urológovi, malo v konečnom dôsledku za následok, že manžel dostal ďaľší relaps.

Keď manžel dostal relaps, tak ho sanitkou odniesli do inej nemocnice, lebo pacient si tu nemôže vybrať, že do ktorej nemocnice ho odvezú. Jeho neurológ teda bol v inej nemocnici a navyše v kritickom okamihu bol nedostupný a nezohnateľný.

Mňa opäť vyhodili, tento krát veľmi,veľmi agresívne, z pohotovosti a nedovolili mi sprevádzať bezvládneho manžela s odôvodnením, že manžel perfektne komunikuje v angličtine. Hoci to nie je pravda, lebo vedieť komunikovať je o niečom inom ako ovládať nejaký jazyk. Človek môže mať perkfektnú angličtinu (alebo hociktorý iný jazyk) a stále nemusí vedieť komunikovať. V tomto prípade, nemusí vedieť opísať, že prečo je na pohovosti, čo je s ním nie v poriadku. Ďaľší dôvod bol, že tam vraj ich tam nakazím s Covid-om, ktorý som, mimochodom, nemala.

Vraj mám napísať na papier manželove symptómy. Vraj lekárka z pohotovosti mi zatelefonuje. No tak napísala som na papier, ale lekárka si ho nepozrela, alebo nezobrala vážne, čo tam bolo napísané. A keď zatelefonovala, tak mi vyvesila telefón predtým, ako som vymenovala symptómy. Áno, bol ich dlhší zoznam, ale všetky boli relevatné a v tom momente som nevedela dodať diagnózu. (Koniec koncov, načo sú potom lekári, keď diagnózu má povedať pacient?) Lekárka sa zamerala na to, aby vyšetrovala snáď jeden z dvoch telesných orgánov, ktoré mal manžel v poriadku, teda žalúdok je jeden z týchto dvoch. Vraj aby mu mohli vyšetriť žalúdok ho musia nechať vyhladovať a to vraj chvíľku trvá. Na žalúdok nebola žiadna sťažnosť a ani žiaden symptóm opísaný v danom zozname. A ja by som celkom rada chápala to “rozmýšľanie” tej lekárky, ktorá dokáže vydedukovať, že to bude asi niečo so žalúdkom, keď sa pacient trpiaci dlhé roky Sklerózou Multiplex nedokáže zrazu postaviť vôbec na nohy. (Neviem, či aj tým s porážkou tiež najskôr skontroluje žalúdok.)

Manžela nakoniec doviezli naspäť, lebo toľko neprofesionálneho správania sa nedalo vydržať a tak sa manžel pýtal naspäť domov. (Kým mi tu jeden anjel nezištne pomohol doma zmontovať nemocničnú posteľ, lebo na normálnej posteli som manžela nevedela prebaliť; to sa jednoducho nedalo.)

Po tomto manželov lekár prvého kontaktu (tzv. obvoďák po slovensky) predpísal manželovi mega dávku Prednisonu. Vtedy som si všimla, ze to, čo mal manžel opuchnuté, zmizlo. Pri tejto megadávke Prednisonu (500 mg denne), stúpne človeku tep, tlak, atď. Rovnako, asi aj pri otrave krvi stúpne tep, tlak, atď.

A teraz si predstavte, že v takejto situácii vám zavolá lekárka z pohotovosti, zrejme to bola iná ako tá, ktorá vtedy “ošetrovala” manžela, keď tam bol na pohotovosti, s tým, že manžela mám ako “good caregiver” doniesť okamžite naspäť, lebo vraj má otravu krve.

Samozrejme, že sa nejednalo o žiadnu otravu krve, iba skontaminovali vzorku krve.

Manžel zostal bezvládny. A takto to bude do konca jeho života. Nie preto, lebo sme tu my boli hluchí voči príznakom jeho choroby. Jeho lekári boli hluchí, arogantní a nepočúvali, čo som im v tomto prípade ja hovorila. Lebo vtedy sa ešte dalo zabrániť tomu, aby manžel takto dopadol, ako dopadol.

***

Po nejakom čase sa ozval aj manželov neurológ, ktorého v kritickej chvíli nikde nebolo k zohnaniu. Keď vtedy vyšetroval telefonicky (ako je to najnovšie v Ontáriu zvykom), tak zavolal o hodinu skôr. Išla som si nakúpiť predtým, ako mal zatelefonovať. Rozprával sa sám s manželom. A neviem, čo mu manžel povedal (takíto ľudia povedia všeličo) ale dopadlo to tak, že dal manželovi vystaviť žiadanku na neurochirurga. Keď som to dostala, tak som nechápala.

Ale išli sme za tým neurochirurgom. Aký bol výsledok? Vraj manželovi treba urologické vyšetrenie. To, na ktoré som si pýtala žiadanku v máji 2020, keď ešte manžel nebol bezvládny.

***

Tu sa nejedná o lekárov, ktorí nikdy nevidel človeka chorého na Sklerózu Multiplex. Tu som opísala správanie sa expertov na túto chorobu tu v Ontáriu.

Čo svojím neprofesionálnym správaním spôsobili lekári mne, to je ďaľší príbeh.