zorama

Theresa Tam, členka výboru na prevenciu pandémie vo svetovej zdravotníckej organizácii a hlavná hygienička Kanady sa dala počuť, ak sa nemýlim, bolo to, keď Trump pozastavil v januári tohoto roku všetky lety z Číny kvôli koronavírusu, vraj, že “diskriminácia ubližuje”. Že by z Číny mohla prísť pandémia do Kanady a ohroziť zdravie kanaďanov evidentne absolútne v tejto fáze Theresu Tam nezaujímalo.

Ako svoje motto na Twitteri si dáva, že vraj “podporuje a chráni zdravie Kanaďanov”.

Z toho, čo som zažila posledný rok, presný opak, toho, čo verejne táto Teresa Tam vyhlasuje, je pravdou.

Každý zdravo uvažujúci človek so štipkou zdravého rozumu už koncom januára vedel, že bolo nevyhnutné zastaviť lety z Číny a z ďaľších oblastí vo svete, kde sa už tento vírus rozniesol. Ja to vidím tak, že lety z Číny mali by zastavené už pri prvom náznaku akéhokoľvek nového vírusu, či akejkoľvek nákazlivej choroby, ktorá sa má potenciál zmeniť na pandémiu. Mnoho pandémií v ľudskej histórii začalo práve v Číne.

Čo sa týka Teresy Tam, ja si myslím, že by mala byť za to, čo spôsobila, popravená tak, ako kedysi boli v Norimberskom procese popravení pohlavári tzv. tretej ríše. Ja ju osobne považujem za osobu zodpovednú za všetko zlo, čo sa v posledný rok, čo sa týka tejto korona pandémie, stalo. To je môj osobný názor na túto, podľa môjho názoru, vyslovene zlú osobu. Ona svojím počínaním ublížila mnohým a jej počínanie, ja tvrdím, že je prvotnou príčinou aj toho, prečo zostal môj manžel do konca života bezvládny. Jej správanie sa je začiatok tej reťazovej reakcie, ktorá nastala.

Čo sa týka tej takzvanej údajnej diskriminácie, ja na to len toľko, že ja nechcem byť ovplyňovaná a obťažovaná východnou tzv. kultúrou. Oni si môzu žiť ako chcú ale čo ja nechcem, nechcem aby ma s tým ako oni žijú, akokoľvek zaťažovali. Tiež nechcem, aby ich rozhodnutia nijako nemohli ovplyňovať môj život.

Napríklad, kedysi tak asi pred 30 rokmi som počula takú príhodu, od niekoho, kto žil istú dobu v Číne, že vraj v Číne odídu starí ľudia do lesa a tam zomrú aby neobťažovali mladých. A ten mladý človek, ktorý mi toto hovoril s týmto dokonca súhlasil. Mne je však niečo takéto doslova odporné a odporuje to mojím životným hodnotám.

Je to však akosi to, čo sa mi zdá, že sa tu, takáto nejaká ideológia producírovala tu v Kanade, konkrétne v domovoch dôchodcov či v domovoch opatrovateľskej služby v tento posledný rok.  Choroby. Hlad. Zamestnanci, ktorí odišli z práce a nechali počas pandémie zomierať seniorov samých, v strachu, bolestiach, a bez pomoci. A navyše tak, že za nimi nemohli ani v hodine smrti ísť ich príbuzní, aby boli v týchto ťažkých hodinách zomierania s nimi.

Aspoň taký dojem na mňa urobil článok spublikovaný v časopise Toronto Life nazvaný Houses of Horror.

Samozrejme, tu sa už akosi nikto nezamýšľal, či takéto jednanie zo strany hlavnej hygieničky v Trudeouovej vláde, mohlo niekomu ublížiť. Veď sa predsa nejednalo o diskrimináciu alebo rasizmus. Veď tu išlo iba o tých starých ľudí a ich príbuzných v domovoch opatrovateľskej služby alebo v domovoch dôchodcov.

V článku sú opísané budovy týchto domovov dôchodcov ako dysfunkčné budovy, ktoré boli postavené v šesťdesiatych rokoch minulého storočia.  Koncom apríla 2020 sa vírus objavil aj v týchto domovoch dôchodcov. Podľa článku, zamestnanci neboli riadne vyškolení, nevedeli ani aké masky majú používať na zabránenie šírenia infekcie, tieto domovy dôchodcov neboli riadne zásobené dezinfekčnými prostriedkami. Ako hlavnú prevenciu šírenia korona vírusu sa zdá, že zaviedli hlavne zákaz návštev.  Čím sa určite zhoršil psychický stav týchto dôchodcov, pretože v tomto veku v podstate sú ľudia upnutí na rodinu snáď viacej ako kedykoľvek predtým. Zároveň, keďže príbuzní nemohli skontrolovať úroveň starostlivosti o svojich príbuzných, táto starostlivosť sa zhoršila ešte viacej oproti tomu, ako to bolo pred pandémiou, kedy to podľa článku tiež nebolo ideálne.

V tejto súvislosti, ohľadne toho, ako sa starajú, či lepšie nestarajú o tých odkázaných na starostlivosť  si spomínam, ako o nej rozprávala jedna z ošetrovateliek, ktoré chodili ošetrovať moju už dnes nebohú svokru. V opatrovateľskom dome, ktorý je blízko nás, sa vraj nestarajú o ľudí odkázaných na túto staroslivosť tak, ako by sa mali a údajne tam dochádza k abúzom. Či k zneužívaniam. Neskôr som sa dočítala z iných verejných zdrojov, že tento opatrovateľský dom, ktorý si hrde vyvesil zástavu “Accredited With Exemplary Standard” je jeden vraj z tých najhorších, čo sa týka poštu priestupkov v starostlivosti.

Čo sa týka financovania, v Ontáriu existujú (podľa článku) tri druhy takýchto starobincov či opatrovateľských domovov. Provincia hradí náklady s ošetrovaním a so starostlivosťou zdravotných sestier (tzv. nursing care) , pričom odkázaní na takúto pomoc si platia náklady spojené so stravou a ubytovaním, ktoré sa pohybujú od dvoch do troch tisíc dolárov mesačne podľa toho, či bývajú v privátnej izbe alebo či sú ubytovaní v izbe spolu s ďaľšími osobami. Ak nemajú dostatok prostriedkov na uhradenie tohoto nájomného, môžu si pýtať od provincie dotácie. Okrem toho existujú súkromné opatrovateľské domy, také, ktoré operujú pre tvorbu zisku, v ktorých starostlivosť  môže stáť až 12 tisíc dolárov na mesiac.

Podľa článku okolo 60 percent týchto opatrovateľských domovov a domovov dôchodcov sú vlastnené a operované spoločnosťami na báze zisku. Za posledných 10 rokov tri najväčšie takéto spoločnosti, Chartwell, Extendicare a Sienna spoločne vyplatili svojim akcionárom viacej ako 1.5 bilióna dolárov zisku, kým tieto domovy sú nie tak udržiavané ako by mali byť, mnohé sú dysfunčkné a neudržiavané.

V článku, na ktorý som dala odkaz je napísané, že v týchto domovoch sa bežne vyskytujú šváby či mravce, že tam jeden z pridelencov armády, ktorú tam do týchto domovov počas tejto pandémie poslali, tvrdil, že tam boli po stenách zvyšky fekálií. Tiež, že ošetrovateľky a zdravotné sestry chodili z izby do izby bez toho, aby si vymenili ochranné odevy, že zdieľali spoločné tlakomery bez toho, aby ich medzi tým, ako ich používali na viacerých pacientoch vydezinfikovali, a pacienti v týchto domovoch tiež strádali ľudské kontakty.

V článku sú opísané konkrétne príbehy ľudí, ktorým počas tejto koronakrízy zomreli v takýchto zariadeniach príbuzní. Sú to ťažké príbehy na čítanie.

V článku sú tiež spomenuté platy ošetrovateliek, ktoré dostávali pred touto pandémiou. Ošetrovateľky vraj dostávali pred pandémiou 22.69 dolára na hodinu, a zdravotné sestry dostávali 44.14 dolára na hodinu. Keď som si toto čítala, tak ma napadlo, že môj manžel má mať dve hodiny denne ošetrovateľskej služby 7 dní do týždňa. To isté mala jeho mama. Táto ošetrovateľská služba je však tak nekvalitná, hlavne pri terajšej pandémii, že som tie ošetrovateľky jednoducho vyhodila. Totiž, manžela dokážem prebaliť sama, tak za pár minút. Keď príde ošetrovateľka, tak musím poskakovať okolo nej, niektoré z nich boli nie veľmi ochotné svoju robotu urobiť a tak som tú robotu robila ja. Akurát s tým rozdielom, že zaplatené za túto prácu, ktorú som urobila ja, dostali oni. A teraz počas pandémie im ešte zdvihli platy.
Keď prebaľujem manžela, tak túto celú prácu urobím sama, prípadne mi občas, keď môže, pomôže môj zať. Avšak ani jedna z ošetrovateliek nebola ochotná pracovať bez asistencie, sama, tak, ako mala. Keď treba dať manžela s použitím špeciálneho zariadenia do vozíčka, čo nemôže urobiť jedna osoba, na to treba minimálne dve osoby, tak mi pomôže prípadne aj moja dcéra. Ale keď prišlo na ošetrovateľky, ktoré som v prvom rade chcela hlavne aby mi pomohli dať manžela do vozíčka, tak sa vyhovorili, že oni nemôžu, lebo vraj musia byť špeciálne zaškolené. To školenie mali zabezpečiť cez fyzioterapeuta, ale to sa nestalo, lebo toho poslali predtým, ako vybavili toto zariadenie pre manžela (tzv. hoyer lift) a špeciálny vozíček, ktorý inak ešte stále nie je správne vybavený, lebo provincia sem nemala za posledné tri mesiace čas poslať expertov na vozíčky pre takto postihnutých. V Ontáriu hradí totiž provincia 75% nákladov za vozíček pre tých, ktorí sú naň odkázaní.

Takže som si to prepočítala, keď namiesto ošetrovateliek, ktoré chodia počas pandémie kade tade, kde sa vyskytuje koronavírus, robím túto prácu ja, tak provincii ušetrím každý mesiac viacej tisíc päťsto dolárov, to len na okraj.

***

Vrátim sa však na začiatok. Pretože, keď by nebola koronakríza, asi by dostal môj manžel ošetrenie, aké mal správne dostať. A keď by toto ošetrenie bol býval dostal, nedostal by ďaľší relaps Sklerózy Multiplex a nezostal by následne bezvládny. Lenže, v Kanade, resp. konkrétne v Ontáriu je to celé inak.

Tu nikoho nezaujíma, že o človeka s progresívnou Sklerózou Multiplex sa treba špeciálne starať. Nie. Takýto človek tu nedostane riadne ošetrenie na ktoré má právo, resp. na ktoré ošetrenie by mal inak v každej normálnej krajine právo.

Inak, na danej klinike, kde manžel nedostal riadne ošetrenie, ktoré vtedy urgentne potreboval, nemajú problém v rovnakej dobe robiť inak úplne zbytočný skríning PAP test a to aj vtedy, keď tam má ísť pacientka počas vrcholu pandémie hromadnou dopravou. Jedná sa o skríning, ktorý by inak kľudne mohol počkať tých pár mesiacov. Lenže, keďže daná lekárka dostane pochvalu od lekárskej komory za počet takýchto skríningov, pandémia nepandémia, a extra finančné ohodnotenie, tak to je to, čo rozhoduje. Nie zdravie pacientov, to je tu až na poslednom mieste. O zdravie pacinetov tu vôbec nejde.