zorama

Mala som 4 mačky. Už mám len tri. Snowy, ktorý zomrel prvý bol síce najstarší, ale vôbec nie starý vzhľadom na svoj mačací vek. Mačky, ktoré žijú v domoch, tzv. bytové mačky, sa bežne dožívajú pri správnej starostlivosti aj viacej ako 20 rokov.

Čo sa týka Snowyho, bola som presvedčená, že bol zo všetkých mačiek najzdravší. Snowy bol pravá turecká angora. Žiaľ, nemal v živote veľa šťastia. Mám na mysli zlú sudičku (= zlé gény) a aj veterinárky neboli najlepšie, hoci Snowy sa vždy veterinárom líškal, nie ako ostatné mačky. On proste všade rozdával radosť a lásku plnými dúškami. Ani žiadna poisťovňa sa nešla ulakomiť aby ho poisťovala, ako jeho syna Mucka.

Bolo to dávno,  v júli 2010, keď sa mi zdalo, ze jedna z mojích dvoch mačiek je chorá, ale nevedela som presne určiť, že ktorá. Našli sa zvratky a akosi vždy boli pri nich obe mačky.

Po veterinárskom vyšetrení sa určilo, že to bol Mucko, ktorý bol z nich dvoch chorý.

Nesprávne. Chorí boli obaja, len Snowy v tej dobe ešte nevykazoval žiadne symptómy.

Mucko mal niečo, čo sa opisuje ako pancytopénia. Teda znížený počet bielych krviniek, červených krviniek aj  hematokritu. Mucko dostal veterinársku opateru, lieky a žije dodnes.

Snowy zomrel. Keď už bolo veľmi neskoro, dve veterinárky nezávisle jedna od druhej indikovali lymfóm. Ani poriadne neviem, o čo v tomto prípade ide a ani na 100% neverím, že naozaj išlo o lymfóm. A vlastne ani jedna z nich to na 100% netvrdila. Ale tiež je pravda, že Snowy bol spočiatku misdiagnostikovaný a veterinárska starostlivosť o neho nebola sto percentná. Symptómy jeho choroby totiž boli všetky prítomné ale neboli brané na váhu až tak, ako mali byť brané, niektoré, tak negatívne ako aj pozitívne symptómy choroby boli dokonca priamo odignorované, dokonca som našla aj hlúposti popísané v jeho zdravotných záznamoch. Keď si však rekapitulujem svoju starostlivosť o moju najmilšiu mačku, aj ja som niektoré symptómy odignorovala, alebo ich nesprávne pripísala Muckovi. Nuž mačky nevedia rozprávať. Navyše, aj pár týždňov pred tým ako zomrel, evidentne na nejakú formu rakoviny, ma veterinárka presvedčila, že nevyzeral byť v bolestiach. Porovnaním letáku, kde boli odfotografované mačky, ktoré mali bolesti, naozaj nevyzeral ako žiadna z nich. Dokonca pár dní predtým ako zomrel mi sedel na pleci a olizoval vlasy, ako obyčajne mal vo zvyku.

Snowy sa narodil u jedného, povedala by som nie veľmi zodpoveného majiteľa dvoch angorských mačiek. Tieto dve mačky boli podľa môjho odhadu brat a sestra. Toto bol zrejme  prvý problém. Keď sa pári brat a sestra, je dosť veľká pravdepodobnosť, že sa prejavia recesívne gény. Aj tie na rakovinu. Rovnako ako u ľudí, aj u mačiek, keď párite súrodencov, je viacej pravdepodobné, že budú nositeľmi rovnakých recesívnych chorôb. Keď párite mačky, ktoré nie sú biologicky príbuzné, je menej pravdepodobné, že budú nosičmi rovnakých recesívnych génov, spôsobujúcich rôzne choroby.

Ďaľší problém bol, že moje tri zvyšné mačky mali všetky nadváhu, iba Snowy mal ‘ideálnu’ váhu. A ja som si to vyhodnocovala tak, že Snowy bol z nich najzdravší. Hoci v skutočnosti to bolo celé naopak. Proste mediálna masáž o ideálnej postave mala aj takéto zlé následky pre mňa. (Nikdy som nemala rada telocvikárky a rôzne podobné živly s ich pseudoteóriami o ideálnej váhe a všetkých ďaľších somarín. Obyčajne nič nevedeli a ako to už býva zvykom, svoje rôzne choré teórie, ktorými bežne infikujú každého v dosahu podkladajú rôznymi pseudoargumentami. Podarilo sa im ich chorými teóriami nainfikovať aj mňa a ten, kto na túto sociálnu infekciu  doplatil bol môj Snowy a ja s ním, pretože jeho stratu veľmi ťažko znášam a stále mi veľmi chýba.)

Snowyho ‘ideálna’ váha bola totiž prvým a asi najviditeľnejším symptómom jeho veľmi vážnej, smrteľnej choroby.

V roku 2016 mi povedala Snowyho bývalá veterinárka, že mal zvýšenú hladinu eosinofilov. Eosinofily sú forma bielych krviniek. Prirodzene som sa opýtala, že čo to malo indikovať. Odpoveď bola, že obyčajne to indikuje parazity, alebo alergie a že nateraz sa nemusíme zaoberať tým zvyškom. Zaprostestovala som, že Snowy nemal parazity a že to bol kocúrik, ktorý žil iba vo vnútri domu. A tiež, že bol aj odparazitovaný. Síce bol aj na dvore, ale to bolo len pod dozorom a pred viacerými rokmi, a aj medzi tým dostal prípravok proti parazitom. Ale aby to bolo na 100%, tak sme dali vzorku na kontrolu, či nemá parazity. Nemal. Negatívny symptóm číslo jedna bol odignorovaný.

Na nasledujúcej kontrole sa opäť ukázala zvýšená hladina eosinofilov. Tak sa pýtam veterinárky, že o čo tu ide. Ďalej sme preberali alergie. Pýtam sa, že na čo má byť Snowy alergický. A inak, medzi nami dievčatami, Snowy mal perfektný kožúštek, žiaden náznak nejakej alergie. Teda negatívny symptóm číslo dva bol odignorovaný.

Zápis veterinárky z 28. septembra 2016 doslova číta “.. eozinofilia je prítomná, ale fekálny test bol negatívny a historický a preto sa nie je potrebné ničoho obávať.” (Hladina eozinofilov bola 3.0 pričom norma je 0.0 až 2.2.)

A tým, že boli tieto dva negatívne symptómy odignorované, bol odignorovaný aj veľmi dôležitý pozitívny symptóm: zvyšujúca sa hladina eosinofilov. Okrem toho, keď som prechádzala Snowyho medicínskymi záznamami, na poslednom krvnom obraze, kde mal ešte eosinofily v norme, mal monocyty na hornej hranici normy.

Zápis veterinárky z 31. mája 2017 číta: “mierna eozinofília, čo sa týka alergií, parazitov normálna variácia, inak normálny krvný obraz. Krvný nález prediskutovaný s majiteľkou, dodá fekálie na test. Má hx na alergie.”

Až na to, že všetko, čo tu táto tzv. veterinárka popísala bolo úplne mimo a keď by takto odpovedala počas skúšky, tak by mala na tej skúške prepadnúť.

Po prvé, krvný test nebol “inak v norme”, ako to poznačila do záznamu. Dnes tie laboratórne výsledky dodá laboratórium v takom formáte, že iba idiot a/alebo veľmi ignorantský človek si nevšimne tučným písmom zvýraznený nález a ešte vedľa výsledku napísané H ako zvýšená hladina (lebo v angličtine je to skratka zo slova High, preto H). V Snowyho prípade to boli aj zvýšené monocyty na 0.9, pričom norma je 0.0 až 0.5.

Toto veterinárka vôbec nepoznačila, vôbec ma na danú vec neupozornila, a vrchol všetkého bolo, že za daných okolností považovala za najdôležitejšie sa zaoberať Snowyho zubami namiesto toho, aby dala pre Snowyho odporúčanku onkológovi. Navyše veľmi dobre vedela, že Snowyho syn Mucko má tiež chorobu kostnej drene, o ktorej veľmi dobrý veterinár, expert, ktorý robil Muckovi vyšetrenie kostnej drene,  indikoval, že je to pravdepodobne genetického pôvodu. Nuž, keď veterinárka nevie ani trafiť, ktorému špecialistovi poslať mačku, a pletie si zubára s onkológom, to je už veľa. Možno si poviete, veď to je len mačka, ale v systéme aký je dnes, kde je táto mačka vlastnená, o tom, či odignorujeme rakovinu alebo nie, rozhoduje majiteľka a tou som bola ja. Ja som platila za konzultáciu u veterinárky, ktorá ma mala o Snowyho náleze pravdivo informovať, to bola jej profesionálna povinnosť. Okrem toho, veterinárka si nemala vymýšľať, že Snowy mal alergie, keď toto nemohla ničím dokladovať a keď objektívny nález – bezchybný kožúštek – indikoval opak.

Toto sa zopakovalo ešte jeden krát. Lenže naposledy keď som bola so Snowym a s Muckom v tej predošlej veterinárskej klinike, tak to bolo vtedy, keď už bola moja svokra na smrteľnej posteli. Snowy mal byť v tej dobe preočkovaný. Tak som si urobila časenku a povedala som im jasne a veľmi zreteľne, že mám doma osobu, ktorá zomiera a že ma nemôžu nechať čakať ako to obyčajne robievali. Nielen, že moja svokra bola vtedy na smrteľnej posteli, ale chodili mi domov k nej rôzne zdravotné sestry, ošetrovateľky, sociálne pracovníčky, ich šéfovia, dokonca aj paliatívna lekárka a tak bolo nie jednoduché pre mňa nájsť okno, kedy som mohla na pár chvíľ vypadnúť z domu a zaniesť Snowyho na preočkovanie. (Hoci v danej dobe s jeho nálezom už očkovaný vlastne vôbec nemal byť, ale to som nevedela.) Výsledok bol, že ma nechali čakať jeden a pol hodiny. Veterinárka, opäť tam bola iná, ako predtým,  sa tam muckala so všetkými psami, čo tam mala. V danej veterinárskej klinike sa totiž veterinári od istej doby stále menili a aby som sa priznala, vôbec sa mi to nepáčilo. Už predtým sa mi v tej klinike stalo, že som potrebovala pre svoju druhú mačku Mucka predpis do lekárne,  a bolo mi povedané, že to bude stáť 10 dolárov. Tak som povedala recepčnej (ktorá bola tiež ‘vymenená’), že dobre, že jej to dám keď sa tam najbližšie ukážem, že nech mi to pripíše na účet. (Tá veterinárska klinika k nám nebola práve najbližšie na vzdialenosť.) Podotýkam, že predtým som im urobila už dosť zisku a že vždy dostali zaplatené. A táto ‘vymená’ recepčná, že ”blah blah”. Tak sa jej opýtala, že či mám zobrať svoje 4 mačky a preniesť ich do špeciálnej mačacej kliniky, ktorá je odo mňa vzdialená na pešo. Ale som jej tých 10 dolárov odniesla, čo bola moja veľká chyba, že som to vtedy urobila. Mala som už vtedy preniesť všetky svoje mačky do tejto druhej veterinárskej kliniky. Vlastne, mala som ich tam preniesť okamžite, ako sme sa sem nasťahovali.

Tento krát po tomto, čo predviedli, keď ma nechali čakať jeden a pol hodiny, keď mi doma zomierala svokra, som tie svoje 4 mačky naozaj preniesla do tejto inej mačacej kliniky. Žiaľ, pre Snowyho to už bolo neskoro.  To som ešte nevedela o tom, ako Snowyho v ten deň horibilne odflákli. To bolo v septembri 2017.

V januári 2018 sa Snowyno rozprestrel predo mnou na stole, kde mám počítač. A ako tak ležal hore bruškom, tak som mu voľným okom uvidela na brušku cystu. Tak som sa zamyslela, a odniesla ho do novej veterinárskej kliniky. Vybrala mu cystu, a veterinárka túto cystu dala aj na patológiu, nález bol negatívny. Prebrali sme aj to, že Snowymu treba opäť skontrolovať krv, mala som to v pláne, ale akosi sa to nestalo. (V danej dobe sme totiž riešili hlavne Muckovu cukrovku.)

V júli sa stal Snowymu úraz. Aspoň to tak vyzeralo. Pôvodne som si myslela, že mal zlomenú labku. Nie, bolo to omnoho horšie, nebola to zlomená labka. Bolo to skontrolované aj s RTG.  Snowy mal údajne pretrhnutý radiálny nerv.  Už vtedy som bola zúfalá, ale to bol iba začiatok. Ďaľšie ráno bola jeho ružová labka purpurová. Opäť som ho musela zobrať veterinárke. Záver bol, že Snowymu bolo treba amputovať labku.

Keď mi to veterinárka oznamovala, tak sa rétoricky opýtala, že by rada vedieť, ako sa to stalo. Ja som začala vysvetľovať, že neviem, že som ho ráno predošlý deň takto našla s tou labkou. Lenže toto nebolo to, na čo sa veterinárka vtedy pýtala. Iba mi podala papier so Snowyho krvnými výsledkami. Monocyty vysoké, biele krvinky veľmi vysoké, eosinofily tiež, neutrofily ‘over the roof’ (extrémne vysoké), červené krvinky naopak. Myslela som si, že to bol dôsledok Snowyho úrazu. Mýlila som sa.

Následne mal Snowy záhadne zapálené očká. (Inak nie prvý krát.) Vtedy mi táto nová a veľmi dobrá veterinárka naznačila, že Snowy má asi krvné zrazeniny a že to bolo dôvodom, prečo mu labka spurpurovela, v dôsledku čoho ju bolo treba amputovať. Nechápala som, o čom rozprávala. A ani som sa tým ďalej nezaoberala. A vlastne to už vtedy bolo jedno. Už by Snowyho asi nič nebolo zachránilo.

Po amputácii labky Snowy začal strácať váhu. Veterinárska sestra mi začala tvrdiť, že veď má o labku menej. Áno, mal, lenže Snowyho labka nevážila pol kila. A následne strácal na váhe ďalej. Tak som Snowyho dokrmovala, kupovala tie najfajnovejšie mačacie konzervy, ale nič nepomáhalo. Hoci popri tom, mi Snowy liezol na rameno a olizoval vlasy, pozeral Internet  som mnou a všetko. Starala som sa o paliatívneho Snowyho a ani som o tom nevedela.

Nie som veterinárka, ani lekárka. Až po Snowyho smrti (zomrel na pohotovostnej veterinárskej klinike, priamo v ambulancii, mne v náručí, bezprostredná príčina malo byť zlyhanie srdca) som sa bližšie pozrela na to, čo sa stalo. A až potom som si uvedomila, že tie symptómy či už rakoviny kostnej drene, či už to bol lymfóm, čo je tiež rakovina, tie mal Snowy dlhodobo. Lenže tieto symptómy je nie ľahké správne diagnostikovať.

Čo si o tomto myslím ja

Keď by však mali veterinári prepojený svoj informačný systém s expertným systémom, tak všetky tieto zdanlivo nesúvisiace symptómy dávali veľmi veľký zmysel. Pancytopénia a diagnostikovaná myelodysplázia u rodinného príslušníka (choroba kostnej drene). Dieťa rodičov, ktorí boli súrodencami. Daľšie Snowyho detičky predčasne zomreli na orgánové zlyhania. Jeho strata na váhe. ‘Ideálna’ váha, kým rodinní príslušníci mali všetcia nadváhu až obezitu. Nevysvetliteľné a pretrvávajúce zápaly očí (áno, v tomto prípade aj toto bol symptóm); navyše tie zápaly očí nepochytali ostatné mačky. Od istej doby perzistentná zvýšená hladina eosinofilov, monocytov, neskôr aj neutrofilov a bielych krviniek. Abdominálna cysta. “Bezdôvodné” zvracania.

Ak by tieto symptómy boli nakŕmené do expertného systému, tak by veterinárovi vyskočila aj táto diagnóza, ale omnoho skôr ako by bolo bývalo neskoro. Veterinár by ďalej mohol rozhodnúť, či táto diagnóza dáva alebo nedáva zmysel a zasiahnuť včas.

A ešte jedna vec. Niekedy je dobré aj načúvať vlastnej intuícii. Moja intuícia bola v 2010, že obe mačky sú choré, nielen jedna, nielen syn. (Snowy bol Muckov tatko.) Moja intuícia bola, keď som našla cystu, (ktorú mala nájsť veterinárka), že to môže indikovať rakovinu. Aj keď bola patológia cysty negatívna, rakovina to nakoniec napriek tomu údajne bola.

Niekedy je osud krutý.

Možno si poviete, že čo tam po tom, že Snowy bol  len mačka. Ale Snowy bol povahou a inteligenciou taká mačka ako žiadna iná. Aj v tomto sa tie recesívne gény asi prejavili.

Poznámka na záver:

Možno lekári (v tomto prípade veterinári) môžu byť dnes ešte skeptickí k masívnemu nasadeniu umelej inteligencie do medicíny. Možno sa budú niektorí aj cítiť ohrození. Realita však je taká, že keď bude umelá inteligencia pomáhať lekárom (veterinárom), takýto prípad rakoviny akou trpel Snowy, by expertný systém dokázal 100% včas zachytiť. To je ten rozdiel. Benefitovať budú nielen medicínsky profesionály ale aj a hlavne pacienti. To je ako keď sa dokumenty pripravovali  ako kedysi klepotaním do písacích strojov a dnes do MS Wordu. Vlastne nie, ten rozdiel bude omnoho väčší, lebo človek nie je dokonalý a nikto neurobí toľko chýb ako človek. (To, koľko chýb robí človek, som sa naučila pri programovaní, čo je moja profesia.)

Okrem toho, dnes pokroky vo vede dávajú aj ďalšie možnosti jednak diagnostiky a jednak prevencie, avšak v tomto blogu som chcela len poukázať na to, prečo zomrel Snowy a keď by bol správne zdiagnostikvaný skôr, že možno by bol býval žil dlhšie. Možno.

Snowyho predčasná smrť nás utvrdila, že čas je vzácna komodita a treba si ho vážiť, kým ho máme a užívať rozumne a s citom.