zorama

Môj manžel už dlhé roky trpí zákernou chorobu a kvôli tejto chorobe nevládze chodiť, je na invalidite, a potrebuje okrem invalidného vozíka aj špeciálnu kartu na parkovanie. Tú kartu na parkovanie tu v Kanade nebol žiaden problém vybaviť.

Funguje to tu tak, že lekár prvého kontaktu (tu sa mu hovorí “family physician”) vyplní formulár a tento vyplnený a lekárom podpísaný formulár sa potom zoberie na príslušnú sekciu štátnej správy, kde najskôr vystavia dočasnú parkovaciu kartu. Pokiaľ sa pamätám, lekár nepoužíva žiadne pečiatky, ale svoje meno a priezvisko a číslo svojej licencie. V prípade, že sa jedná o trvalú invaliditu, tak po asi dvoch mesiacoch príde v pošte parkovacia karta platná na päť rokov. Netreba žiadne ďaľšie vyšetrenia u nejakých posudkových lekárov ako na Slovensku. Samozrejme, tu by si žiaden lekár nedovolil potvrdiť takúto invaliditu, v tomto prípade, že jeho pacient nevládze chodiť, a preto potrebuje špeciálne parkovacie povolenie pre invalida, ak by tomu tak naozaj nebolo. Ak by jeho pacient nebol invalidný a keď by to nemal riadne zdokumentované v zdravotných záznamoch pacienta, tak by žiaden lekár takýto formulár nevyplnil pre daného pacienta. Lebo keď by si niečo takéto dovolil, tak by prišiel o licenciu lekára.

Na tejto parkovacej karte pre invalida je len meno osoby, na ktorú sa tento parkovací preukaz vzťahuje, a adresa tejto osoby. Po uplynutí piatich rokov pošle táto sekcia štátnej správy novú parkovaciu kartu, opäť platnú na ďaľších päť rokov. Držiteľ tohoto parkovacieho preukazu, resp. jeho poručník, má tiež minimálne jednu povinnosť. A tou je oznámiť zmenu adresy tejto sekcii štátnej správy.

***

Takýto parkovací preukaz používa manžel už viacej ako 20 rokov. Z jednoduchého dôvodu – manžel takýto parkovací preukaz potrebuje.

Pre ľudí odkázaných na invalidný vozík sú tu aj ďaľšie formy pomoci. Napríklad WheelTrans, čo je služba, keď špeciálny autobus alebo špeciálny taxík príde pre takéhoto človeka odkázaného na invalidný vozík pred vchodové dvere a a za cenu cestovného lístka v bežnej hromadnej doprave ho odvezie pred vchodové dvere cieľovej destinácie (v rámci mesta).

V tomto roku však aj nás zastihol Covid-19 a tak sa aj zmenili spôsoby práce jednak lekárov prvého kontaktu (niektoré vyšetrenia urobia aj po telefóne) a jednak v takejto dobe je človek menej naklonený k používaniu služby WheelTrans, keď niekam musí ísť, v našom prípade obyčajne na nejaké lekárske ošetrenie/vyšetrenie/odber a podobne.

***

A tak, keď som musela niekam s manželom ísť, zaparkovali sme na špeciálnom parkovacom mieste pre invalidov, vybrala som parkovací vozík a tak odtlačila manžela vo vozíku na vyšetrenie.

V tejto provincii, kde žijem, v Ontáriu, je to provincia s najväčším počom obyvateľov, vydávajú zdravotné kartičky vždy na päť rokov. Tu máme iný systém zdravotného poistenia, máme tu v podstate jednu zdravotnú poisťovňu, štátnu; kto chce, môže sa komerčne dopoistiť na také úkony, ktoré táto štátna poisťovňa nehradí, ale na túto tému som nemala v úmysle písať tento blog, teda aspoň nie dnes.

A tak v týchto dňoch som mala ísť na pobočku štátnej správy aby si ma opäť odfotili, spomenula som si, keďže tento rok je opäť ten piaty rok. Síce tento rok je iný, keďže tu máme pandémiu; z tohoto dôvodu tieto kartičky mali automaticky predĺženú lehotu platnosti. Koniec koncov, ten, komu ide vypršať platnosť zdravotnej kartičky, dostane o tomto oznámenie v pošte, a to dostatočný čas dopredu, aby mal daný jedinec dostatok času sa dostaviť osobne na danú sekciu štátnej správy aby mal na novej zdravotnej kartičke aktuálnu fotografiu. Ja som žiadne oznámenie v poštou nedostala (lebo Covid-19).

Ako som sa nad týmto takto zamýšľala, tak ma napadlo, že už nejaký čas neprišla ani nová parkovacia karta pre manžela.

***

Tak som si ju išla skontrolovať. A zistila som, že platnosť tejto parkovacej karty nám vypršala pred viacej ako troma rokmi!!! V prvom momente som ani nevedela, že prečo sa nám toto stalo. Samozrejme, prvá vec, ktorú som urobila bolo, že som zatelefonovala na telefónne číslo, ktoré je na tej parkovacej karte.

Ako som hľadala na tejto parkovacej karte toto telefónne číslo príslušnej sekcii štátnej správy, všimla som si, že na manželovej parkovacej karte bola naša predošlá adresa.

Mali sme oznámiť zmenu adresy, ale jednoducho sme na to zabudli a potom, keď má človek tú parkovaciu kartu za sklom auta, tak ju tam jednoducho má, neobzerá si ju každý deň.

Po nie veľmi dlhej chvíli som sa dostala na radu a dostala som možnosť oznámiť tejto zamestnankyni tejto sekcie štátnej správy, čo sa nám stalo. S ľútosťou mi prezradila, že keďže sme platnosť manželovej parkovacej karty prešvihli o viacej ako tri roky, že mu nemôže poslať novú a musíme sa tam dostaviť osobne. V našom konkrétnom prípade vraj malo stačiť, keď by som tam išla ja sama s jeho plnou mocou, čo som aj pôvodne takto plánovala, ale potom som sa rozhodla inak.

Na toto som sa opýtala, že či bude treba ísť opäť za lekárom aby vyplňoval opäť tento formulár. Ohradila som sa, že manželova invalidita ho bude sprevádzať dokonca jeho života, že je proste trvalá. Zamestnankyňa si odo mňa vypýtala číslo licencie na tejto parkovacej karte a potvrdila mi, že je to trvalý parkovací preukaz pre invalida a dodala, že len sa musíme ísť preukázať na úrad s našou aktuálnou adresou. Koniec koncov, keď nemali našu aktuálnu adresu, tak kam mali manželovi ten parkovací preukaz poslať? S určitosťou ho poslali na našu predošlú adresu a dostali ho pravdepodobne aj poštou naspäť s poznámkou ‚adresát neznámy‘.

Neviem, či táto sekcia štátnej správy bola mimo prevádzky posledných pár mesiacov, je to možné, ale nie som si tým istá. Kým som ešte bola na telefóne mi táto zamestnankyňa štátnej správy povedala, kam mám ísť, od kedy do kedy majú stránkové hodiny, a ako dlho asi budem čakať.

***

Čo iné mi ostávalo – vybrali sme sa ihneď riešiť vyexpirovanú parkovaciu kartu manžela. Prišli sme na úrad, ktorý nebol od nás ďaleko, keďže ich majú po celom meste niekoľko. My sme išli do toho k nám najlbližšieho, ktorý je od nás vzdialený necelé tri kilometre. Okamžite mi udrela do očí dlhá rada začínajúca sa pri vchode do tohoto úradu. Vstup samozrejme v týchto dňoch len s rúškom a pretože sa praktizuje bezpečná vzdialenosť, tak vo vnútri mohlo byť okrem zamestnancov len osem ľudí. Keďže sme prišli včas, a nehrozilo, že by nás (bolo to v piatok) neboli bývali obslúžili, postavila som sa do rady. Manžela som nechala čakať v aute, ale keďže ani ja som už nie najmladšia, a nebola možnosť sa nikde posadiť, išla som do auta a vybrala som si invalidný vozík, a sedela som v rade na ňom. Keď som sa priblížila bližšie ku vchodu, išla som pre manžela do auta a vrátila som sa s ním už vo vozíku do rady; tým za mnou v rade som povedala, že idem pre manžela; chápali to. Manžela som odtlačila vo vozíku do rady pretože danú vzdialenosť by manžel nedokázal prekráčať.

Prekvapilo ma, že ako sme prišli ku vchodu keď zamestnankyňa videla, že mám manžela vo vozíku, tak poslala pre nás, a zobrala nás prednostne. Čo som ani nečakala. Skontrolovala identifikačné doklady manžela, také, na ktorých mal správnu adresu, dala mi vyplniť formulár, ten som dala manželovi podpísať. Manžela vo vozíku mi kázali dať bokom, aby neblokoval vozíkom premávku a zvyšok stačilo, aby som dovybavovala ďalej sama.

***

Keď sa uvoľnila ďaľšia priehradka, podala som vyplnený formulár a opýtala som sa, že keď už som tam, či si tam môžem obnoviť aj svoju zdravotnú kartu. Žiaden problém.

Zamestnanec vytlačil novú dočasnú parkovaciu kartu, tá na päť rokov príde do dvoch mesiacov v pošte. Odfotil ma na moju novú zdravotnú kartičku a dal mi papier s novými údajmi. Nová kartička mi príde v pošte tiež do dvoch mesiacov.

Okrem čakania v rade to celé trvalo len asi päť minút. Teda vybavenie novej parkovacej karty pre manžela a novej zdravotnej kartičky pre mňa.

Takto funguje štátna správa tu v Kanade. V provincii Ontário, Kanada. Žiadne vyhrážky pokutami, žiadne veľké ramená úradníkov; namiesto toho obyčajné ľudské pochopenie.

Pre porovnanie, zaujímalo by ma, že keby sa mi podobná vec pritrafila na Slovensku, ako by sa to vybavovalo?

——–

A ešte na záver mám takúto poznámku pod čiarou. Síce nás nikto nenachytal, že sme parkovali na vyhradenom mieste pre invalidov, hoci v inkriminovanej dobre sa nám to určite stalo. Napríklad, keď sme boli posledne s manželom na vyšetrení. Mali sme jednoducho v tejto veci šťastie. Ale aj keď by sa nám to bolo bývalo stalo, tak si myslím, že v takomto prípade najhoršie čo by sa mohlo stať je, že by som túto situáciu musela ísť vysvetliť na špeciálny dopravný súd. (Pokuta za neoprávnené parkovanie na mieste vyhradenom pre invalidov je, ak sa nemýlim, tritisíc päťsto /3500/ dolárov.) Ale keď by som sudcovi povedala, že manžel je na trvalej invalidite a že sme jednoducho zabudli oznámiť zmenu adresy v strese, ktorý sme mali, sťahovali sme sa, manželova matka zomrela v inkriminovanej dobe a navyše predtým bola bezvládna a starali sme sa o ňu doma, tak by s pravdepodobnosťou rovnajúcej sa istote sudca prípadnú pokutu, aj s prípadnými trestnými bodmi, anuloval. Pretože v tomto prípade nešlo o zneužitie ničoho, človek jednoducho zabudol. Stáva sa a v normálnej, slušnej krajine majú úradníci pre takéto veci pochopenie. Opäť, ako by to bolo, keď by sa takéto niečo stalo niekomu na Slovensku?

Zaujímali by ma vaše skúsenosti v obdobnej veci na Slovensku, tu v diskusii dolu nižšie. Ďakujem.