zorama

Stále všade čítam vo všetkých médiách, sociálnych sieťach o environmentalistoch. O ich boji proti znečisťovaniu našej planéty. O ich pozitívnych prínosoch pre našu planétu. Ja to však vidím inak.

Aby som to vysvetlila, začala by som tým, že sa prenesiem niekoľko desaťročí dozadu. A začala by som z čias môjho detstva.

***

Ako dieťa, v 60-tych rokoch minulého storočia som často trávila čas na dedine u mojej babky na juhu Slovenska. Žila na dedine, a mala veľkú záhradu. Na dvore pobehovali sliepky a kačky. V susedstve chovali aj morky aj prasce, niektorá suseda mala dokonca aj kozu. Keďže po mlieko chodievala babka tiež k niektorej susede, tak tam museli mať aj kravu. A nebolo až takou vzácnosťou videť kone.  Na dvore bola studňa, ale žiadne hadice na polievanie. Avšak jednu vec sa nepamätám, že by som tam bola bývala videla. Tou vecou je smetný kôš.

A prečo tam smetný kôš nebol? Nuž pretože sa všetko “smetie” alebo recyklovalo alebo spálilo. Čo sa dalo, sa recyklovalo v záhrade. Papiere, prípadne staré handry sa spálili v peci alebo v kachliach.

Do obchodu sa nechodilo často. Z tých vecí, ktoré sa v obchode kupovali, pamätám sa  na jednu vec: droždie. Pamätám si to preto, lebo ma raz poslala to droždie kúpiť a ja som ešte vtedy nevedela ani čo to bolo; ale podarilo sa mi to vtedy kúpiť správne. (Pravda, pomohla mi predavačka.)  A určite aj múku kupovala, lebo bez nej by sa napiecť nedalo a zopár ďaľších základných  vecí. Ale zeleninu, ovocie, lekváre, paradajkové pretlaky, ale aj mäso a podobné veci sa veľmi nekupovali, alebo sa kupovali podstatne menej ako dnes. Nie preto, lebo by ich v obchode nemali, ale hlavne preto, lebo si dopestovali vlastné. A keďže ľudia si dopestovali, dochovali, pozavárali či napiekli vlastné, nebolo toho treba až toľko v obchodoch. A rodičia, ktorých deti žili v mestách, zvykli zásobovať svoje deti tým, čo dopestoval a dochovali.

Keď som prišla na návštevu k babke v 70-tych rokoch, už to nebola celkom taká domácnosť, kde by sa všetko recyklovalo. To boli tie plastické kontajnery na smotanu, z ktorých som ju videla tvoriť  “vežičky”. Nedali sa ani spáliť ani recyklovať v záhrade, a tak po použití ich jednoducho ukladala jednu do druhej; údajne ľudia z dedín našli aj pre tieto plastické nádobky použitie – sadili do nich sadeničky.

 A nastala doba plastu a život sa zmenil.

***

V tej dobe som však žila v meste. Konkrétne v Bratislave.

Po celý čas, čo som žila na Slovensku, v školách boli obedy pre deti, niekedy dokonca aj mliečne desiaty. Mliečne desiaty boli zadarmo. Obedy neboli drahé. Detto, v každom zamestnaní zamestnávateľ zabezpečoval pre zamestnancov obedy, ktoré pozostávali z polievky, hlavného jedla, prípadne nejaký dezert/kompót či šalát a prípadne niekde aj nejaká malinovka k tomu. Jedlo sa z riadnych porcelánových tanierov a normálnymi príbormi. Nejedávalo sa z plastických tanierov a nepoužívali sa žiadne plastické príbory.

Ešte keď som bola celkom malá, v 60-tych rokoch minulého storočia, mlieko predávali v sklených fľašiach. Aj jogurty predávali v sklených fľaškách. Aj minerálky, aj olej sa predával v skledných fľašiach. Miláčiky v papierových kontajnerkoch. Všetky sklené fľaše okrem tých od oleja sa zálohovali a ľudia ich poumývali predtým, ako ich vrátili do predajne.

Potraviny boli určite na rozlohu omnoho menšie, ale dalo sa tam kúpiť všetko, čo sme potrebovali. Pravda, vtedy regále neboli zaukladané s tzv. ‘junk food’. Doma sa bežne varilo.  A vtedy nebolo až toľko tučných ľudí ako je dnes. Pretože sa nejedlo až toľko priemyselne spracovaných potravín.

***

Keď som prišla do Kanady, jedna z prvých vecí, ktoré som si všimla boli, že v školách nemajú školské jedálne. Proste tu na zdravej výžive evidentne nezáleží. A nielen na zdraví detí tu nezáleží ale evidetne ani na zdraví žien. Keďže po príchode z práce musia rodičia chystať obed a desiatu na druhý deň do školy. Alebo to vyriešiť inak – nabaliť deckám ‘fast food’; alebo ešte lepšie, dať im peniaze na to, aby si ten ‘fast food’ kúpili priamo v školskej kafetérii.

A čo sa týka obedov pre zamestnancov, tie sú zabezpečované dnes, aspoň tu v Kanade, sériou MacDonaldov, Tim Hortonov, a inými podobnými ‘fast food’ reťazcami. Samozrejme na plastických tanieroch, či v plastických krabičkách a s plastickými príbormi.

Nielen, že tu potom máme extrémne množstvo obéznych ľudí, a teraz mám na mysli hlavne obéznych mladých ľudí a aj detí, ale máme tu aj extrémne množstvo plastického odpadu.  Naozaj by ma zaujímalo, že koľko z tých environmentalistov tak statočne bojujúcich proti znečisťovaniu našej planéty sa nechodí stravovať do týchto ‘fast food’ reštaurácií z plastických tanierov a nepoužíva plastické príbory. Mimochodom, nezachytila som žiaden článok v žiadnych časopisoch ani v dennej tlači, kde by ukázali týchto environmentalistov, kde a ako sa stravujú.

Detto, dnes keď idem do potravín nakupovať, tak tie potraviny sú na plochu minimálne tri alebo štyri krát väčšie na rozlohu; niektoré aj desaťnásobne väčšie. Ale keď sa prejdem po regáloch, tak tam celé regále sú zaukladané rôznymi čipsami a podobnými potravinami, ktoré so zdravou výživou nemajú absolútne absolútne nič spoločné.  Ale hlavne všetko krásne v plastiku pobalené.

Jeden príklad si neodpustím. Jeden recept, z magazínu Canadian Living na zapekanú fazuľu. Z popisu ingrediencií, ktoré potrebujeme: konzervu strakatej fazule, konzervu cícera, konzervu paradajkového pretlaku,  konzervu tuniaka, …  vlastne, dnes je takýchto receptov všade dosť. Nielen receptov, ale aj v obchode plné mraziace boxy mrazených hotových jedál, ktoré stačí zohriať v mikrovlnke.

***

Kedysi v 60-tych a 70-tych rokoch som vynášala ako dieťa každú sobotu ráno smeti. To bol jeden odpadkový kôš ale za celý týždeň pre 4-člennú rodinu. Dnes? V deň, keď je odvoz smetí, a ten je týždenne, tak pred každým domom je jedna obrovská nádoba na smeti.

***

Kedysi sme nemali až toľko šiat. A mnohé sme si šili sami, keď sa dalo tak z kvalitných prírodných materiálov. (Ja si dodnes sama šijem všetko pre seba, dokonca dnes už aj pre manžela  a sem tam pošijem niečo aj pre dcéru. A nielen šijem, aj štrikujem, či háčkujem. ) A pre tých, ktorí si nevedeli sami pošiť, dalo sa aj kúpiť. Odevy sa vyrábali lokálne. Dnes? Obchody plné handier z polyesteru, nylonu,  a podobných plastikov; proste odpad vyrobený niekde v Ázii. Pretože ho tam vyrábajú lacno. A potom to  rozvážajú po celej planéte. Ale to neznečisťuje planétu, to nie.

***

Som vo svojom okolí veľmi atypická. Mám vo svojom dvore aj pred domom záhradu.Vzadu v záhrade mám aj kvalitný kompost, nemusím ho ísť kupovať do záhradkárskych potrieb. V záhrade mám kopec prírody, vtáčikov, zvieratká. Akosi všetky prídu ku mne a nie k susedom, ktorí každú sobotu kosia s dvojtaktnými kosačkami trávu pred domom aj za domom a keď naprší, tak sa sťažujú, že ich vytopí. Šijem si všetko sama. Varím a pečiem pre rodinu. Mikrovlnku nemám, lebo ju nepotrebujem. Ani žiadne špeciálne nádoby na prípravu či už palaciniek, či piecku na chlieb a podobne. Stačí mi zopár kvalitných hrncov z nerezovej ocele, kvalitné smaltované plechy a panvice (Made in Slovakia) a jeden kuchynský robot . Auto používame minimálne. Susedovi, ktorý si vedľa stavia dom, som dovolila aby si bral elektrinu odo mňa. A môj dodávateľ elektriny mi teraz posiela “informácie” o tom, ako míňam veľa elektriny. Síce tu nemáme eurofondy ale nejaké iné fondy na takéto “informácie” ale musím uznať, že tieto informácie o tom, ako veľa elektriny miniem naozaj “pomôžu” tejto planéte – teda uznávam, že peniaze do environmentalistiky boli investované správne .

Z toho, čo som zachytila v médiách, tie len veľmi okrajovo píšu o ľuďoch, ktorí sa snažia žiť tak, aby svojím spôsobom života nezaťažovali planétu . Veď ono to je dnes hlavne a predovšetkým o prenášaní odpadu z jedného miesta na druhé.