Mucko bol nádherný biely kocúrik, polovičná angora. Muckov tatíček Snowy bol čistokrvná angora. Mucko sa narodil 1. decembra 2008. Zomrel 29. júna 2020 o okolo 12:20 EST (čo je na Slovensku o 18:20). Mucko bol nádherný kocúrik s priateľskou povahou. Ale sudičky mu nadelili ťažkú chorobu.
Keď bol Mucko maličký a mladučký bol zvedavý ako každý druhý kocúrik. Stalo sa aj, že vybehol nebadane von, keď mal tri mesiace. A tak dostal Mucko mikročip. Keby sa náhodou stratil.
Možno preto, lebo boli k nemu sudičky také zlé, jedného dňa, potom ako dostal Mucko mikročip, zavolala jedna poisťovňa, ktorá poisťuje zvieratká, či Mucka poistím na veterinárske výdavky. A tak som Mucka poistila.
***
Tuším to bolo 29. júla 2010 keď mu po krvných testoch objavili veľmi vážnu pancytopéniu, teda znížený počet červených a bielych krviniek a krvných doštičiek. Muckova hladina červených krviniek bola len 1.8 pričom normálna hladina má byť medzi 5.0 až 11.0; hemoglobínu bola len 39 g/L, pričom normálna hodnota má byť medzi 80 až 150. Hematorkitu 0.12 L/l, pričom normálna hodnota má byť medzi 0.24 až 0.45. Niektoré ďaľšie hodnoty jeho krvného obrazu boli tiež anomálne. K výsledkom bolo priložené zhodnotenie patológa, ktorý navrhoval vyšetrenie kostnej drene.
Prvá veterinárka mi vtedy len zavolala, že Muckove výsledky sú abnormálne a predpísala mu konzervy určené pre anemické mačky. Ktoré Mucko neskôr odmietol jesť. Keď som bola vyzdvihnúť tieto konzervy na veterinárskej klinike, tak druhá veterinárka sa pozrela na Muckove výsledky a prezradila mi, že také zlé výsledky krvného testu u mačky ešte nikdy nevidela. Bol rok 2010 a Mucka tieto veterinárky úplne už odpísali. Aspoň som z nich mala taký pocit. Vraj Mucko potreboval súrne transfúziu krve. Nikdy predtým som ani len nepočula nič o tom, že by mačky niekedy dostávali transfúziu krvi.
Vtedy som však vyhlásila jednu veľmi dôležitú vetu: Mucko bol poistený na veterinárske výdavky.
A tak som sa dozvedela ďaľšiu vec. Pre mačky (a asi zvieratká všeobecne) existujú, aspoň tu v Toronte, špecializované kliniky, na ktoré sa dávajú odporúčanky od tých ostatných, bežných veterinárov. To som dovtedy nevedela.
Mucko dostal transfúziu krvi. Údajne mačky majú rôzne krvné skupiny. Zabudla som sa vtedy opýtať, akú krvnú skupinu mal Mucko. No a tiež mu urobili vyšetrenie kostnej drene. Toto vyšetrenie kostnej drene malo záver: “výrazná myeloidná hypoplázia s miernou erytroidnou hypopláziou. Podozrenie začínajúcej myelodysplázie.” Mucka prepustili po troch dňoch v tejto špecializovanej mačacej nemocnici pre vážne stavy, pričom ešte predtým strávil deň a noc na jeho normálnej mačacej klinike. Mačke nemôžete nijako povedať, prečo musí byť v mačacej nemocnici. Mucko sa tam ukrýval pod dečkou vo svojej klietke. Bolo to skoro srandovné – do tej klietky viditeľne viedli infúzne trubičky, cez ktore dokonca kvapkala do jeho žily tekutina, ale Mucka ste nikde nevideli a bolo ho tej klietke treba hľadať.
Ale keď som prišla ja na návštevu, tak sa ihneď ukázal, “Mňau.” Až sa na tom prítomné veterinárske sestry pobavili. Nebolo treba ukazovať, že ktorá mačka je moja.
***
Kontrola bola v deň mojich 50tich narodenín. Dostala som vtedy dosť detailné školenie od vrchného veterinára o tom, ako sa tvoria v tele krvinky a rôzne krvné častice, ale nebolo to kvôli mojim narodeninám. Pre mňa bol vtedy hlavný darček, že Mucko prežil a mohol žiť ďalej a robiť nám radosť. Navyše, vtedy som sa naučila prečítať výsledky krvného obrazu a troška im porozumieť.
A dostala som neskôr v ten deň večer na tej danej klinike ešte jedno školenie, tento krát od veterinárnej sestry a to, ako podať mačke tabletku. Vlastne to bolo pre mňa veľmi dôležité školenie, pretože lieky, vrátane tabletiek, som musela Muckovi podávať celý jeho zvyšný život. Takmer ďaľších 10 rokov; či presne 9 rokov a 11 mesiacov odo dňa jeho prvotnej diagnózy.
***
Samozrejme, po tomto extemporé, mi žiadna poisťovňa už nikdy nezavolala, že by chcela poisťovať niektorú ďalšiu z mojich mačiek, ale to mi bolo úplne jedno a je mi to srdečne jedno doteraz.
***
Akoby toho nebolo pre Mucka dosť, tak po ôsmych rokoch užívania liekov na jeho myelodyspláziu dostal z jedného z tých liekov ešte aj cukrovku. A tak okrem vysadenia daného lieku mu veterinárka predpísala inzulín. Opäť som bola preškolená. Tentokrát ako odmerať cukor v krvi mačke; namiesto z prsta sa odoberá kvapka krvi z ušiek. Naučila som sa, že existuje špeciálny glukomer pre mačky, pretože vraj u ľudí sa 58% glukózy nachádza v krvnej plazme a 42% v červených krvinkách, kým u mačky sa vraj 93% krvnej glukózy nachádza v krvnej plazme a len 7% v červených krvinkách. Samozrejme, okrem toho, ako odmerať mačke cukor v krvi ma ešte vyškolili ako jej pichnúť inzulín a ešte ako rozpoznať hypoglykémiu a čo vtedy urobiť, ak by sa také náhodou stalo. Samozrejme som sa dozvedela, že kedy inzulín mačke nesmiem pichnúť.
***
Takto sme teda pokračovali nejaký čas. Pichanie do ušiek mi vtedy Mucko vrátil tak, že mi začal cikať do mojich kroksov. Aby sme si boli rovní. Vtedy to bolo aby sme si boli rovní, pretože zo všetkej obuvi si vybral vždy práve moju.
***
Žiaľ, nič netrvá večne. Muckovi sa začalo nepochopiteľne zväčšovať bruško. Asi tak podobne, ako sa zväčšuje bruško silne podvyživeným deťom, aké občas ukážu na fotografiách. Lenže Mucko nebol podvyživený. Neskôr sa pripojilo ťažké dýchanie.
***
Kontrola u veterinárky ukázala, na RTG snímke, že sa Muckovi okolo všetkých vnútorných orgánov, okolo sleziny, pečene, tvorila tekutina, ktorá tlačila na jeho pľúca, a Mucko sa dusil. Na daný stav už neexistovala žiadna možná liečba. Mačky nemajú paliatívnu starostlivosť ako ľudia. Nedostávajú pľúcnu ventiláciu ako ľudia. Pre mačky neexistujú lieky na utíšenie bolestí, ako u ľudí. Navyše ak mačku niečo bolí, nevie nám to ani povedať.
Žiaľ, už nebolo inej možnosti. Milosrdná a bezbolestná smrť bolo už len to jediné, čo sme mu mohli dať.
***
Mucko nám poskytol veľa lásky a štastia, kedykoľvek sme mali ťažké chvíľky. Ja osobne som sa pri ňom veľmi veľa naučila aj čo sa týka ošetrovania. Pre mňa bolo privilégiom byť jeho človekom, starať sa o neho, tráviť s ním čas. Spomienky na neho zostanú so mnou do konca môjho života. Napriek Muckovej ťažkej chorobe máme na neho spústu krásnych a aj humorných spomienok. Ako plakal nad jamou, ktorú som vykopala, aby som do nej ružu zasadila; lebo on si myslel, že tá jama má byť jeho záchodík. Ako skákal v záhrade, keď chytal muchy, či ako naháňal motýľov. Ako chytil vážku a nedovolil mi sa na ňu ani len pozrieť; lebo to bol jeho úlovok. Ako sa hneval, keď sme doniesli Snowyho, inak jeho tatíčka. A ako potom spolu vystrájali rôzne kúsky. Ako sa hneval na susedovho kocúra, keď stál pred jeho – Muckovým – oknom. Ako vychovávali spolu so Snowym Tiny, mačiatko, ktoré zostalo samo, keď malo len zopár dní. Ako ju Mucko učil chytať loptičku v “CheeseChase”. Ako sa naháňali naprieč domom. Krásne spomienky, ktoré s nami zostanú navždy. Lebo keď vás zvieratká milujú, je to ich celou dušou, je to naozaj, nefalšovane, a navždy.
***
RIP, Mucko.
