Nikdy som nemala pocit, že Slovenská republika je právnym štátom. Vlastne, v spravodlivosť, keď o nej majú rozhodovať na súdoch asi kdekoľvek na zemeguli je len nejaký imaginárny pojem v celej histórii ľudstva. Ako príklady môžem poukázať na spravodlivosť spracovanú aj v seriáli Garrow’s Law, keď “spravodlivosť” bola obesiť10 ročné dieťa; keď “spravodlivosť” bola upáliť ženu, lebo bola žena a nie muž (muža by obesili). Pre úplnosť, Garrow’s Law je britský seriál o William Garrow, ktorý bol generálnym prokurátorom v Anglicku v 1812 až 1813 a ktorý uviedol do praxe pojmy ako prezumpciu neviny a ďaľšie legálne fikcie. Alebo dá sa poukázať aj na “spravodlivosť’ spracovanú v československej kinematografii, Kladivo na čarodejnice. Tiež podľa skutočných udalostí. Také sú dejiny súdnych rozhodnutí. “Spravodlivé”.
Rovnaký pocit mám dnes, keď som sa dočítala, že v Slovenskej republike sa od dnes nesmie kritizovať verejná osoba; mám na mysli osobu vykonávajúcu verejný úrad. Nebudem písať ktorý, lebo mám pocit, že to sa už nesmie.
Keď ktorýkoľvek verejný činiteľ daruje zbrane v značnej hodnote cudzej krajine a keď tak urobí po návšteve istého cudzieho verejného činiteľa, ja osobne to považujem za vlastizradu bez ohľadu na to, aký má na to názor nejaký “spravodlivý” sudca na Krajskom súde v Bratislave. Hlavne, keď je to za takých okolností, keď niektorí ľudia poberajúci dôchodok, ktorí celý život pracovali, nemajú v starobe dosť na zaplatenie energií, jedla a liekov.
Navyše, keď súd zakáže kritizovať verejnú osobu, ja to považujem za útok na jeden zo základných pilierov demokracie. A môj názor je, že keď v krajine padne jeden zo základných pilierov demokracie, potom už daná krajina prestáva byť demokratickou krajinou.