Môj manžel je po tom, ako mu jeden z tých lekárov, ktorí vyučujú medicínu tu na univerzite v Toronte, odmietol dať odporúčanku špecialistovi a tiež predpísať antibiotiká, keď ich potreboval, skončil odkázaný na opatrovateľskú službu v Ontáriu.
***
Tu je to tak, že keď sa rodinný príslušník stará o takto odkázaného rodinného príslušníka, nedostane absolútne nič. Ale za to je povinný poskakovať okolo tzv. ošetrovateliek. Otvárať dvere, byť prítomný keď sa im uráči prísť, ak vôbec prídu, nanosiť plienky a všetko, čo k opatrovaniu treba (čo je nie lacná zálezitosť sama o sebe), a čo som sa dozvedela posledne je, že pre tieto ošetrovateľky musím mať extra telefón, aby si mohli cez tento telefón riešiť svoju dochádzku. Ich agentúra trvá na tom, že tieto ošetrovateľky musia mať tzv. security kód na tento osobný smart phone.
***
Takže som vybavila tzv. smart phone ale taký, len na prijímanie hovorov a keďže môj manžel je stále doma, tak tento telefón má nie downloadovať dáta ale používať domáci WIFI.
***
Dnes mi prišiel účet za tento telefón, ktorý mimochodom môj manžel nepoužíva. Na účte bolo extra 50 dolárov plus 15% daň z pridanej hodnoty. Pretože nejako na tomto smart phone, ktorý používajú len ošetrovateľky, bolo stiahnutých 457 MB dát.
***
To znamená, že niektorá z nich sa v tomto telefóne hrabala tak, že umožnila tomuto smartphone ‘downloadovať dáta’.
***
A to sú tieto ošetrovateľky a ich agentúra také drzé, že si vymáhajú odo mňa právo siahať na môj smart phone, lebo vraj si na mojom smart phone musia robiť svoju dochádzku.
***
Teda vlastne chcú moje heslo, pin a všetko, a minimálne tu v Ontáriu sa im nedá nijako vysvetliť, že osobný telefón je osobný telefón. A tiež, že som nie otrok, (keďže niekoľko krát do týždňa jednoducho neprídu a svoju prácu jednoducho vôbec neurobia) ktorý tu má zadarmo, bez nároku na akúkoľvek odmenu byť zaťažená len preto, lebo si zdravotníci, lekári, či ošetrovateľky odmietajú urobiť riadne svoju prácu, za ktorú sú, mimochodom, v tejto provincii, kráľovsky zaplatení.
***
V januári som mala tri týždne tzv. vertical diplopia a strávila som zopár dní na pohotovosti. (Že som manžela prebaľovala, keď pre mňa išla sanitka, to sa stalo viacej ako jeden krát.) Doslova aj v ten deň, keď som bola na pohotovosti som musela manžela prebaľovať, lebo ošetrovateľkám sa neuráčilo prísť do práce. A neexistuje tých slov, aby ich agentúra pochopila, že majú svoju prácu, za ktorú su riadne platené, urobiť a to neznamená, že to bude za nich robiť osoba ako ja, dokonca, keď mám sa sama zotaviť. A tiež, že mi tento zbytočný stress naozaj nerobí dobre.
***
PS. A ešte by som rada pridala, že prečo vôbec ja mám vysvetľovať týmto ošetrovateľkám, či ich agentúre, alebo tým, ktorí tú agentúru objednávajú, tu v Ontáriu tzv. LHIN, aké ja mám zdravotné problémy. Kde sme? Tu neexistuje už právo na súkromie v tejto provincii?