Dnes uplynulo 81 rokov odkedy môjho starého otca zabil zásah bleskom. To boli úplne iné časy ako dnes.
Vtedy nebol Internet, nebol rozhlas pre široké vrstvy obyvateľstva, nebola televízia a neboli predpovede počasia; alebo ak aj nejaké boli, určite neboli na takej úrovni ako dnes. Svet sa od roku 1938 veľmi zmenil, čo sa týka tejto oblasti, k lepšiemu. Čo sa nezmenilo, čo zostalo konštantné, resp. čo sa zhoršilo, je nekonečná ľudská sprostosť.
Včera som si prečítala v titulkách novín, niektoré noviny písali, že vraj “Nešťastie” v Nízkych Tatrách. Oni tam tie úvodzovky nedali, ja na nich trvám. Nie, to nebolo nešťastie, to bola demonštrácia nekonečnej ľudskej sprostosti. V dennej tlači bolo jasne dané celoplošné varovanie pred búrkami. Za takých okolností je zásah bleskom niečo, čo sa s veľmi vysokou pravdepodobnosťou stane, ak človek vyjde na túru do lesa. Aby som sa priznala, za takýchto okolností mne osobne tých turistov, ktorých ten blesk za zasiahol, nie je vôbec ľúto. Dokonca si myslím, že by sa nemalo jednať ani o poistnú udalosť. Za to, že ich ten blesk zasiahol si môžu len oni sami. Ľúto mi je iba tých záchranárov, ktorí za takýchto okolností musia riskovať svoje životy aby pomohli tým, ktorých kvôli ich vlastnej arogancii a hlúposti ten blesk zasiahol.
Píšem, že sa tak stalo kvôli ich vlastnej hlúposti a arogancii, preto, lebo trvám na tom, že keď hydrometereologický ústav dá varovanie pred búrkami pre územie celého Slovenska, tak si asi nerobia srandu a asi to myslia naozaj, že tie búrky hrozia.
Za jeden môj názor z mojich predošlých blogov som bola dobre, že nie ukameňovaná, keď som nesúhlasila so spôsobmi, aké mali telocvikári z VŠ, keď som tam študovala a keď sme boli nútení stanovať na holej lúke pod holým nebom bez možnosti sa ukryť pred búrkou. Považujem to a vždy som to považovala za neúctu daných zamestnancov danej university k ľudskému životu a za hazard aj s mojím vlastným životom.
Detto ma “kameňovali” aj za ďaľší môj názor a to ten, že do školy sa má chodiť, aby človek nadobudol vedomosti. Nie aby tam poskakoval a pobehoval a chodil na takéto túry po horách, aké sme mali v rámci povinného telovýchovného sústredenia. Nemalo to absolútne nič spoločné s odborom, ktorý som študovala. Môj názor je, že žiaci a študenti sa majú v škole naučiť ako sa správať tak, aby ich napríklad blesk nezasiahol. A že takúto vedomosť si majú opakovať (hoci aj namiesto hodín povinnej telesnej výchovy) pravidelne každý jeden rok. Pobehovať sa dá aj mimo hodín telesnej výchovy, to sa učiť netreba, ale absencia zmysluplnej výchovy a výuky na všetkých stupňoch škôl vo veciach, ako sa správať aby človeka nezasiahol blesk, aby človek nespustil lavínu, aby neskolaboval po poludnie, keď sú horúčavy vyše 30 stupňov Celzia, to sú esenciálne vedomosti, ktoré sa ľudia musia naučiť a ktoré neovládajú, žiaľ, ani mnohí profesionálny učitelia. (Napr. telesnej výchovy, takí, ktorí si myslia, že je dôležité, aby žiak zabehol 100 metrov za určitý čas a podobne, namiesto toho, aby sa ten žiak naučil, že v takom teple sa na poludnie nebehá).
Výsledkom systému školstva, kde sa ignoruje dôležitosť, aby sa tam aj niečo naučili je potom taký, že si človek môže denne v letných mesiacoch čítať, “Turistu zabil blesk.” Že turistu zabil blesk mohlo byť neštastím pred 30 – 50 rokmi, nie dnes, keď máme spoľahlivé predpovede počasia a keď tá predpoveď počasia je, že hrozia búrky, tak tie búrky asi budú a keď je búrka, tak šľahajú aj blesky nad Tatrami. Veď je to aj text slovenskej hymny, že “Nad Tatrou sa blýska.”