Posledné dni a týždne som si všímala správy o počasí aj na Slovensku. Opakovane som registrovala v správach celoplošné výstrahy pred búrkami. Takmer denne.
A potom sa dočítam, že v Tatrách zabil blesk niekoľkých ľudí a zranil ďaľších okolo 150. Vraj nešťastie prirovnávané teroristickému útoku. Vraj zasiahnutá náhodná skupina ľudí.
A potom som sa dočítala, že vraj turisti vystupovali na nejaké “pútnické” miesto, ktoré má byť 15 metrov vysoký oceľový kríž umiestnený na hore Giewont, vo výške 1895 metrov, na Poľskej strane vo Vysokých Tatrách. K miestu majú viesť aj železné reťaze, po skalách, a k tomuto “pútnickému” miestu sú organizované výstupy, teda k miestu prichádzajú ľudia vo veľkých skupinách. Vraj celá túra tam aj naspäť má trvať 7 hodín som sa dočítala. Treba už len dodať, Amen.
Napriek tomu, že to bolo dávno, naozaj nechápem, čo sa dialo v hlavách tých, ktorí schválili výstavbu tohoto kríža na vrchole hory. Z môjho pohľadu, ja to vidím tak, že to bol pokus o hromadnú úkladnú vraždu. Detto tých, ktorí tieto hromadné výstupy na toto “pútnické” miesto organizovali. Naozaj nechápem, čo sa asi dialo v hlavách tých, ktorí takéto podnikanie schválili. Bol to nejaký experiment, že ako dlho potrvá, kým sa niečo takéto stane? Lebo tu sa nejednalo o neštastie, tu sa jednalo o istotu, že sa takéto niečo prihodí. Otázkou bolo len, kedy?
Treba povedať, že turisti, ktorí sa 22. augusta 2019 rozhodli navštíviť “pútnické” miesto na vrchole hory Giewont urobili všetko preto, aby ich ten blesk zasiahol. Teda, v čase, keď hrozilia búrka sa rozhodli ísť na túto vysokohorskú túru. To odhliadnuc od toho, že počasie sa v Tatrách mení rýchlo. Navyše, išli vo veľkej skupine a povedľa železnej reťaze, pozdĺž skál. Nepochybujem o tom, že mnohí mali u seba mobily. Navyše, toto miesto s tým 15 metrovým oceľovým krížom na vrchole hory by sa dalo racionálne opísať ako zberač všetkých bleskov z okolia.
A teraz sa poďme pozrieť na vec z opačného, teda racionálneho, pohľadu.
Ako sa má človek správať, aby počas búrky prežil?
Napríklad, na webstránke nájdeme takúto radu: Zostupujte, akonáhle začnete počuť vzdialené hrmenie. Snažte sa vyhýbať vrcholom. Čo v žiadnom prípade nerobiť? Nepokračujte pri búrke v túre, nedotýkajte sa reťazí pripevnených ku skalám.
Na webstránke môžeme nájsť aj ďaľšie rady, hlavne:
Pozrieť si predpoveď počasia vopred, sú dostatočne spoľahlivé a presné. Ak hrozia búrky, určite nie je vhodné vyberať sa na turistiku.
Na danej webstránke je vysvetlené aj čo je krokové napätie, že prečo je nie bezpečné počas búrky mať pri sebe mobil či iné predmety, ktoré obsahujú kovy a tak ďalej.
A k srdcu by sme si mali vziať aj radu klimatológa hydrometereologického ústavu z daného článku: Veľakrát sa mi stalo, že aj keď som sa na túru veľmi tešil, pre počasie som sa ju rozhodol zrušiť. Bol som sklamaný, ale na strane druhej, môžem sa vybrať na turistiku v inom termíne a aj sa pritom vrátiť domov živý a zdravý.
Pre tých, ktorí vedia dobre po anglicky, môžu byť cenné aj rady na tejto webstránke, hlavne rada, že neexistuje žiadne bezpečné miesto vonku počas búrky. Búrku neradno brať na ľahkú váhu nikdy.
Dňa 29. augusta 1938 mi zabil blesk môjho starého otca. Česť jeho pamiatke. Podľa toho, čo som počula, vraj chcel dokončiť robotu na poli.
Bola to doba, keď neboli také presné predpovede počasia ako sú dnes. Bola to doba, keď nebol internet, keď ľudia boli menej vzdelaní a viacej pracovali, keď nebola televízia a ani rozhlas nebol rozšírený. Teda ani tie správy o počasí sa k ľuďom nedostávali tak ako dnes.
Som presvedčená o tom, že to, ako sa chrániť pred búrkou a čo človeku počas búrky hrozí, by sa malo vyučovať na všetkých stupňoch škôl, pravidelne a každý ročník, od škôlky až po vysoké školy. Opakovanie je predsa len matkou múdrosti, hoci mnohým nepomôže ani to.
Navyše, tie vysoké školy, ktoré vychovajú takých “odborníkov” hlavne z odboru telesnej výchovy či pedagogiky, ktorí nechajú deti pobehovať počas búrky na detskom či školskom ihrisku, by som kriminálne stíhala. Preto, aby sa ľudia nemuseli dočítať správy ako, blesk zasiahol 14 ročného chlapca na školskom ihrisku. Či na kúpalisku. A podobne. Lebo sú to všetko úplne zbytočné úmrtia.
Inak, až dodnes ma mrazí z toho, že namiesto toho, aby nás naučili, ako sa chrániť pred búrkou, nás v rámci povinného letného telovýchovného sústredenia (absolútne zbytočný a nebezpečný predmet) vláčili denne po túrach, mnohých nie bezpečných, ba priam hazardných, v podstate bez ohľadu na počasie a bez akejkoľvek možnosti úkrytu v prípade búrky (napr. povinné stanovanie aj počas búrky nad miestom, kde sme povinne stanovali). Dodnes som nepochopila, a nikdy nepochopím, že na že načo to malo byť dobré? (Keď teda túžia tí, ktorí vyučujú úplne zbytočné predmety na VŠ, adrenalínovo sa pokúšať páchať samovraždu, OK, jak je libo, ale prečo sa takétoho šialenstva povinne musia zúčastňovať aj študenti VŠ?)
Lebo, keď blýskajú blesky, keď je búrka, TAK SEDÍM DOMA (a nie pod stanom) A POČKÁM, KÝM TÁ BÚRKA PREJDE. Všetko ostatné môže totiž počkať.
Život máme len jeden. Nikto nemá právo hazardovať ani so svojím životom ani so životmi iných.