Starala som sa takto o svoju svokru, ktorá potom ako ovdovela žila s nami v Kanade, takže som si opatrovateľstvo zažila a aj zažívam aj v Kanade; aj môj manžel je dlhodobo na invalidnom dôchodku, teraz už starobnom. V Kanade tieto záležitosti ohľadne opatrovateľského príspevku spadajú pod provinčné štátne správy. Ja žijem v provincii Ontário.
Po prvé. V Ontáriu a vo väčšine provincií je opatrovateľský príspevok, pokiaľ sa člen rodiny stará o zdravotne ťažko postihnutého rodinného príslušníka NULA. S výnimkou provincie Nova Scotia. Existuje možnosť len daňovej úľavy, ktorú však veľa z tých, ktorí by na túto úľavu mali nárok, si ju nemajú z čoho realizovať.
Existuje tu viacero mimovládok, ktoré sa danou problematikou zaoberajú, ale ako to obyčajne býva, tieto sú absolútne neschopné vôbec pochopiť o čo v daných situáciách ide. A tak opatrovateľkám ťažko postihnutých rodinných príslušníkov ponúkajú napríklad hodiny jogy. Priznám sa, že po tomto ich poslednom bonmote som im poslala email s tým, aby mi viacej z ich “činnosti pre opatrovateľov” nič neoznamovali, lebo som na to viacej ani nie zvedavá. Okrem tohoto výsledku ešte ponúkali účasť opatrovateľkám rodinných príslušníkov možnosť zúčastňovať sa rôznych “štúdií” o tom, ako opatrovateľkám má pomôcť hodina voľna, ktorú by si mohli robiť, čo chcú. To bola jedna z tém, ktorú som zachytila. Že toto nie je žiadna z tých vecí, ktoré opatrovateľky potrebujú, akosi nedokázali alebo nechceli pochopiť.
Po druhé, tieto rôzne mimovládky tu vôbec nerozlišujú medzi opatrovateľstvom o ležiacu osobu, ktorú treba prebaľovať a kŕmiť od niekoho, kto chodí navštevovať rodiča, ktorý žije v opatrovateľskom dome alebo keď sa jedná o starostlivosť o niekoho, kto sa dokáže sám najesť a koho netreba prebaľovať a umývať v posteli. Ono však je to úplne iný stupeň starostlivosti, keď sa musíte starať o takého príbuzného, ktorého treba nakŕmiť, prebaliť, či strážiť alebo opatrovať 24/7.
Opatrovateľka, ktorá musí príbuzného napríklad prebaľovať, sa môže pri výkone tejto práce jednoducho zraniť, napríklad chrbát. Aj mne sa tak stalo. Keď však príde na lieky, tak tie si musíte kúpiť za vlastné, aj keď nemáte žiadny príjem. Takže nielen, že neexistuje žiadna kompenzácia, ale aj lieky, či fyzioterapia tiež neexistuje. (S výnimkou, ak ste na sociálnych dávkach, ale nie každý, kto je opatrovateľom ťažko zdravotne postihnuttého príbuzného je na sociálnych dávkach; ani ja som nebola.) A zlatý kliniec samozrejme je, že roky, ktoré sa človek stará o zdravotne ťažko postihnutého rodinného príslušníka sa samozrejme nezohľadňujú pri zápočte do dôchodku v Kanade, mám na mysli CPP. Kým starostlivosť o deti sa zohľadňuje pri výpočte dôchodku, 24/7 starostlivosť o ťažko zdravotne postihnutých rodičov už nie.
Ďalej, okrem posledných asi 6 týždňov pred smrťou svokry sme všetky pomôcky museli kupovať z vlastného. Týkalo sa to od špeciálnej postele (ktorá mi teraz zavadzia ako mnohým iným, ktorí ju už nepotrebujú a nevedia ako sa jej zbaviť a všetkých takýchto pomôcok vrátane invalidného vozíka – predtým ako bola svokra už len ležiaca – a všetkého) tak aj takých vecí ako plienok.
Pri plienkach by som sa ešte pristavila. Prvý krát som ich totiž chcela kúpiť v špeciálnej predajni pre imobilných. Ale rýchlo som vytriezvela, keď mi ponúkali plienky za 3.50 dolára na kus. Neskôr som našla predajňu v čínskej štvrti, kde sa mi podarilo ich kúpiť za dolár na kus.
Čo sa týka niektorých pomôcok, tu má človek nárok na tzv. “occupational therapist”, ktorý má odporučiť pomôcky, ktoré človek potrebuje. So far so good. Zo skúsenosti viem, že to má jeden háčik a to ten, že keď nakúpite podľa týchto odporučení, tak je to podstatne drahšie. Je to až taký rozdiel v cene, že som sa aj ja dala nachytať, lebo keď som našla, že za akú sumu sa to dalo kúpiť, tak som neuverila a kúpila drahšie. Moja sprostosť. Alebo som sa stala obeťou “pomoci”, ktorú dostávajú rodinní príslušníci v mojej provincii?
Proste v Kanade si zo staroby urobili “biznis”, ako vo všetkom. Nepochyjem, že v USA to bude rovnaké alebo ešte horšie.
Aj v Kanade sú opatrovateľské domy. Ak by sme chceli adekvátny opartovateľskú inštitucionálnu starostlivosť pre svokru, tak by nás to vyšlo na približne 10 tisíc na mesiac. Áno, sú aj iné, ale tie aj tak vyzerajú. A sú aj sociálne opatrovateľské domy, ale starostlivosť v nich je tiež taká aká je a v našom prípade, keď donesiete rodiča, ktorý nemá nikoho vo svojej rodnej krajine, musíte sa za rodiča na 10 rokov zaručiť. To je holá realita.
Na Slovensku je veľa zlých vecí. Za jednu z tých najhorších považujem to, koho ste si dosadili do úradu prezidenta, a to nie po prvý krát. Nevšimla som si, že by si prezidentka vybrala poradkyňu, ktorá by mala skúsenosti aj v takejto oblasti. Navyše kvôli rozdeleniu rodín na Slovensku si toto zasluhuje viacej pozornosti ako inde a je to reálny problém. Podľa toho, čo som aj v tlači zachytila, je veľa ľudí, ktorých deti žijú mimo Slovenska a starobu musia tráviť namiesto v kruhu rodiny osamelo. Ignorujúc však tento holý fakt, v niečom fakt unikátny pre Slovensko, prezidentku, súdiac podľa poradkýň, ktoré si vybrala, evidentne viacej trápi “situácia v tejto krajine, aké majú bariéry (“nové menšiny” – pozn. autorky) a ako sa im dá pomáhať” namiesto toho, aby ju trápilo, v akých situáciách sa ocitli mnohé slovenské rodiny, ktoré jednoducho nemali z rôznych príčin, na výber a zostali následne rozdelené, žijúce v rôznych krajinách.
Príspevok na opatrovanie ťažko zdravotne postihnutého je jednou z tých dobrých vecí, ktoré na Slovensku sú. Aj vďaka strane ako Smer a ich predstaviteľov, ktorých mnohí najradšej iba okydávajú.