zorama

Niektorí ľudia radi posudzujú a odsudzujú. Na Slovensku je to taký národný šport. A takto radi posudzujú a odsudzujú najradšej tí, ktorí obyčajne nič nevedia, teda nemajú v danom odbore ani prax, ani vedomosti. Ale najčastejšie tí, ktorí sú zaslepení nenávisťou a tí, ktorým preto chýba objektivita.

Pamätám si dodnes, ako ženušky, ktorým dali reportéri mikrofón popod ústa sa nadchýňali nad tým, ako istá slovenská politička rozprávala perfektne po anglicky. To bolo v 1998 a malo to byť o Schmognerovej. Možno angličtina Schmognerovej bola dobrá, možno nie až taká dobrá, to naozaj neviem posúdiť a ani na to nemám ani čas a ani to nie je účelom tohoto blogu. Ja iba chcem poukázať na to, ako neobjektívne dokážu ľudia zaujate komentovať vedomosti niekoho iného a to aj vo verejnom priestore. A hlavne vtedy, keď ani ten napríklad cudzí jazyk vôbec neovládajú. (Ale za ten cudzí jazyk si môžete dosadiť čokoľvek.) (Podľa môjho názoru Schmognerová zlyhala v tom, že ľudí včas nevarovala pred ‘investíciami’ do niektorých nebankových subjektov, ale toto ľudia vtedy asi nevideli, hoci toto bolo vtedy dôležité, aspoň podľa môjho názoru.)

Môj názor je ten, že keď chce ktokoľvek posudzovať kohokoľvek vedomosti z akéhokoľvek odboru, mal by daný jedinec mať na to kvalifikáciu. Tou kvalifikáciou mám na mysli minimálne takú kvalifikáciu, keď posudzujúci daný predmet perfektne ovláda.

***

Za seba môžem uviesť, že v anglicky hovoriacej krajine žijem už 25 rokov. Počas tejto doby som pracovala v minulosti aj pre federálnu štátnu správu (aj pre iných zamestnávateľov), aj som nejaké kurzy aj certifikáty absolvovala v anglickom jazyku, konkrétne Certifikát z forenzného účtovníctva ako aj Certifikát imigračného konzultanta; mimochodom súčasťou tohoto certifikátu bola aj tzv. ‘Business English’, ktorú som absolvovala so známkou ‘A’. Plus som absolvovala niekoľko univerzitných kurzov z  financií a účtovníctva, ako aj technickej angličtiny.  Aby som sa dostala pracovať na danú pozíciu vo federálnej štátnej správe v danej dobe, zamestnávateľ testoval aj moje znalosti anglického jazyka, pričom rovnaký test znalostí angličtiny sa používal pre rodených kanaďanov ako aj tých, ktorých rodný jazyk je iný ako angličtina. (Plus som absolventkou dvoch VŠ na Slovensku.)

Samozrejme, nemám a nikdy som nemala problém sa dohovoriť v bežných situáciach v anglickom jazyku a ani s odborníkmi v iných oblastiach.

V anglickom jazyku sa bez akýchkoľvek problémov dohovorím. Nemám problém si pozrieť film v anglickom jazyku,. A bežne čítam anglickú beletriu aj odbornú literatúru v anglickom jazyku.

Ale nepovažujem sa za experta anglického jazyka, to v žiadnom prípade by som si o sebe nedovolila tvrdiť.

***

Na Slovensku ľudia veľmi radi posudzujú znalosť jazyka podľa toho, či daný jedinec má prízvuk ako ten, ktorého daný jazyk je rodnou rečou. V našom prípade angličtiny.

Nuž len by som si dovolila podotknúť, že čo sa týka anglického jazyka, každý ma nejaký prízvuk.  Niekto je rodený brit; ten má iný prízvuk ako rodený kanaďan alebo američan. Pre úplnosť by som len si dovolila podotknúť, že prízvuk mal aj prezident USA Barack Obama. A to už ani nehovorím o prízvuku bývalého kanadského ministerského predsedu Jean Chretién-a, ktorý sa preslávil touto vetou, citujem: “I am not worried that they would vote for an idiot like Bouchard when they already got me.”  (Pri ktorej vete, keď ju počujem, sa vždy pobavím, hoci túto vetu povedal pred mnohými rokmi.)  Mimochodom, jeho prízvuk bol pravidelnou témou politicky ladených vtipov o tomto ministerskom predsedovi; údajne vyslovoval ‘hell care’ namiesto ‘health care’ a podobne. Alebo ukážkou z kanadských politikov s prízvukom by mohla byť aj ontárijská líderka opozície Andrea Horvath. Jej angličtina je 100% ale má prízvuk. Dikvalifikuje ju to? Určite nie.

Rodený američan, napríklad z Texasu, má iný prízvuk ako ten, ktorý sa narodil v New Yorku alebo v Chicago. Ale aj ten, kto sa narodil v Austrálii alebo na Novom Zélande má opäť iný prízvuk, hoci angličtina je jeho rodným jazykom. Detto, keď sa niekto narodil v Južnej Afrike. A tak ďalej.  Vlastne ma teraz napadol ten muzikál ‘My Fair Lady’; professor Higgins v danom muzikáli dokázal určiť pôvod, odkiaľ hovoriaci pochádzal; z ktorej konkrétnej časti Londýna.
Ja naozaj nechápem, že prečo slováci považujú za dôležité kritérium, či niekto ovláda ten cudzí jazyk  bez  prízvuku. Ono je toto totiž úplne irelevatné.

***

Moja osobná skúsenosť z detstva

Z mojej osobnej skúsenosti z môjho ranného detstva, by som rada poukázala na zákernosť takýchto hodnotiacich súdov o človeku ohľadne údajného prízvuku.

Ako dieťa som bola od svojho narodenia bilingválna. Keď som začala školskú dochádzku, rozprávala som rovnako dobre po slovensky aj po maďarsky.

Ale v škole som mala sprosté niektoré učiteľky; hlavne slovenčinárky (nie všetky). Ale hlavne učiteľku v prvej a druhej triede. Žiadnemu decku by som takú zákernú učteľku neželala. Bola to jedna osoba, ktorej nemalo byť dovolené sa k deťom ani len priblížť.

Problém tejto učitelky bol ten, že som mala v slovenskom jazyku vraj ‘maďarský’ prízvuk. A môj ďaľší problém bol ten, že moja matka, ktorá bola veľmi mladá a neskúsená, robila všetko, čo jej táto moja učiteľka nariadila aby ma ‘zbavila’ môjho ‘maďarského prízvuku’. Pretože podla danej ‘učiteľky’ znalosť jazyka znamená to, či niekto má alebo nemá prízvuk. Mimochodom, takéto predsudky pretrvávajú v ľuďoch dodnes.

Ako dieťa som podstúpila následne doslova a do písmena vyháňanie diabla, teda môjho ‘maďarského’ prízvuku. Čo inak znamenalo, že som musela úplne prestať používať maďarský jazyk. Až do doby, kým som jednu zo svojich dvoch rodných rečí jednoducho zabudla.

Tam az zašla nenávisť danej ‘učiteľky’, ktorá neviem ako dostala na miesto učiteľky. Žiaľ, táto bola len jedna z nich, ktoré by sa k deťom nemali ani len priblížiť. A mimochodom, v druhej triede mi dala táto ‘učiteľka’ zo slovenského jazyka trojku. Nie preto, lebo by som nevedela po slovensky, či neovládala predpísané učivo, ale preto, lebo som vedela aj po maďarsky.

Proste, učiteľ má žiakov niečo naučiť, avšak zásluhy tejto učiteľky mali byť v tom, aby ma donútila zabudnúť čo som vedela. Deti nastupujú do školy, aby sa vzdelávali. Ja evidentne asi na to, aby som sa odvdzelávala.

Pre mňa tento stret s primitívkou od ktorej som mala byť chránená inak znamenal nielen množstvo ohovárania ale aj doživotnú traumu s rôznymi prívlastkami, ktoré mi daná učiteľka dala do posudkov.

Mimochodom, jednalo sa vtedy o flagrantné porušenie mojich ľudských práv. Mala som len pár rokov a nikto sa ma vtedy nezastal, až nakoniec  jeden kardiológ, ktorý aspoň urobil poriadok s tým, aby mi nekvapkali na ‘ukľudnenie’ do oka atropín a aby ma prestali ‘liečiť’ detské lekárky ritalinom, na čo nebola vtedy absolútne žiadna indikácia.  Pretože tá nenávisť voči môjmu prízvuku a asi aj mne osobne vtedy zašli až tak ďaleko, že akcie mojej vtedajšej učiteľky ma začali ohrozovať až na živote. Raz mi asi moja matka kvapla viacej atropínu, po čom som v škole zaspala, a následne ma táto učiteľka poslala samú domov. Skutočne sa jednalo o ‘kvalifikovanú’ učiteľku.

Ja som však len v tomto kontexte chcela poukázať na to, kam až môze zájsť a skončiť prízvukový fanatizmus.

***

Pokračovanie v mojom neskoršom živote bolo v tejto veci keď som prišla do  Kanady. Slováci sú nie zrovna tí, ktorí držia pokope a ktorí si jeden druhému pomôžu. Iné je to s maďarmi. Potom ako som prišla do Kanady a začala používať angličtinu, odrazu sa mi spústa ľudí začali prihovárať, ze vraj sú tiež z Budapešti. Nechápala som. Až som si uvedomila, že vlastne v angličtine mám prízvuk z jazyka, ktorým som hovorila ako prvým.

Inak, aj keď som sa učila akýkoľvek iný jazyk, môj prízvuk v ňom bol iný ako ostatných detí v triede; kým ostatné decká mali ‘slovenský’ prízvuk, ja som mala ‘maďarský’. V cudzom jazyku to až tak ale nevadilo; možno to učiteľkám ani nedošlo prečo.

***

Nie je dôležité, aký, prízvukom človek hovorí.

Čo je dôležité je, či daný človek dokáže v danom jazyku plynule konverzovať, alebo napísať komplikovaný text. Toľko k prízvuku.

***

Ešte pitoresknejšie je, keď niekto, kto daný jazyk neovláda, začne  hodnotiť slovnú zásobu toho, kto sa daným jazykom dokáže bez problémov dohovoriť. To mi pripadá ako tá scénka z filmu Amadeus, “too many notes”. …

Pokiaľ daný subjekt dokáže použiť presne toľko slov, koľko ich treba použiť v danej situácii a použije tie slová správne tak to je to, čo je dôležité.

***

K tým niektorým hlasom, ktoré sa aj na mediálnej scéne snažia znevažovať znalosti cudzích jazykov Dr. Maroša šefčoviča.

Len by som rada podotkla, že podľa môjho názoru angličtina Dr. Maroša šefčoviča je bezchybná a adekvátna. Ja by som aj povedala, že angličtina Dr. Maroša Šefčoviča je určite na vyššej úrovni ako napríklad angličtina bývalého dvojnásobného kanadského ministerského predsedu ale nielen jeho. Tiež si myslím, že angličtina  Dr. Maroša Šefčoviča  je na vyššej úrovni ako angličtina mnohých tých, ktorých angličtina je rodný jazyk.

Ale hlavne, znalosť jeho angličtiny a určite aj ďalsích jazykov posúdili tí, ktorí sú na to kvalifikovaní:  tí, ktorí ho oznámkovali tak, že skončil štúdium s vyznamenaním. Ako aj tí, ktorí s ním spolupracujú či spolupracovali na profesionálnej báze v rôznych medzinárodných inštitúciách posledných okolo 30 rokov.